Poznáte ho zo seriálov Divoké kone, 1890 či Druhý dych. Slovenský herec Pavol Višňovský má napriek dlhoročným skúsenostiam stále veľký stres z herectva.
„Človek si občas neverí. Mňa to neopustilo doteraz - mám z toho taký stres, že to si málokto vie predstaviť. Strašný stres. Je jedno, či stojím pri mikrofóne alebo pred kamerou, vždy idem domov urobený, ako keby som kopal kanál. Ale to máte dané povahou. Príde niekto mladý, sebavedomý, odpáli to, či je to dobré alebo zlé, to nebudem hodnotiť, ale potom máte ľudí, ktorí každý deň akoby začínali,“ povedal v rozhovore.
Známy rodák z Veľkých Levár, ktorého môžu diváci a diváčky v súčasnosti vidieť v kriminálnom seriáli Rex Petra Bebjaka a Róberta Švedu, si nepotrpí ani na popularitu. Ľudia totiž podľa neho často nerešpektujú súkromie a nálady známych hercov a herečiek.
„Ľudia na ulici niekedy nevedia pochopiť, že aj niektoré tie slávne osobnosti - nie všetci sme osobnosti, skôr osoby - sú tiež len ľudia, ktorí majú svoje súkromie a svoje nálady a stále od nich chcú, aby boli veselí a komunikatívni. Niekedy chcete mať svoj svet. Idem si do Tesca kúpiť štyri pagáče a chcem byť Pavol Višňovský, súkromná osoba, oblečiem sa tak, ako sa oblečiem, je mi to jedno, ale ľudia stále chcú, aby ste reprezentovali svoju osobu a svoj stav. Herci sú normálni ľudia. Keď idú na kameru, niečo s nimi urobia alebo neurobia, no v civile sú to obyčajní ľudia, ktorí vyznávajú nejakú módu alebo na to kašlú. Ten človek nemusí byť špinavý, nesmrdí, len jednoducho nepotrebuje byť za každú cenu nastajlovaný, tak mu to skrátka vyhovuje,“ poznamenal Višňovský.
Stať sa hercom preto podľa neho nie je o nič lepšie ako iné povolanie. „Neviem, prečo to ľudia nazývajú, že robota snov, či vidia len tú popularitu, niekoho na tom plátne... Je pravda, že vďaka tomu, že som bol v istých rokoch trošku známy, tak sa mi niektoré veci možno podarilo ľahšie vybaviť. Cítil som to, mnohokrát mi vyšli v ústrety. Ale každá práca má zmysel. Aj novinár, keď dobre napíše alebo lekár, keď vylieči človeka. Nás je len viac vidieť, a to má aj druhú stránku - keď niečo zmrvíte, všetci to hneď vedia,“ podotkol herec, okolo ktorého sa však už posledných desať rokov na ulici taký ošiaľ nedeje.
Zastavujú ho podľa vlastných slov viac-menej len starší priaznivci. „A viete, čo je strašné? Že keď ma na ulici zastaví taký štyridsať-päťdesiatročný fanúšik a spýta sa 'Môžeme sa spolu odfotiť?', tak za tým vždy nasleduje: 'Ja keď to ukážem mojej mame...!' Dofrasa, nič mladšie, ako mamy štyridsiatnikov a päťdesiatnikov už neexistuje,“ zasmial sa. „Ale dobre aj tak, pánboh zaplať aspoň za nejakú fanúšičku. Ja si na tom aj tak nezakladám. Podstatné pre mňa je, aby bol divák spokojný,“ uzavrel.
