Československá kinematografia ponúkla v 60. rokoch minulého storočia na dlhú dobu to najkvalitnejšie, čo mohli diváci dostať. Práve v tomto čase vznikol najskôr pomerne nenápadný film, ktorý úplne zmenil našu umeleckú históriu. Obchod na Korze získal v roku 1966 Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Aký príbeh ale napísal život na pozadí tvorby tohto výnimočného projektu?
Dej filmu začína po vypuknutí 2. svetovej vojny, ktorá sa pomaly dostala už aj na Slovensko. Stolár Tóno Brtko (Jozef Kroner) so svojou ženou Evelínou patria k tým, ktorých sa vojna nikdy priamo nedotkla. Brtkov švagor je totiž vysokopostavený veliteľ Hlinkovej gardy, a tak ho nielenže ochráni od odvedenia na front, ale vybaví muaj cenný arizačný dekrét na malý obchodík v centre mesta. Ten sa mu najprv hnusí a ponuku odmieta, no pod nátlakom svojej ženy nakoniec privolí.
Malá galantéria patrí starej vdove Rozálii Lautmannovej (Ida Kamińska), senilnej pani, rozprávajúcej po slovensky a poľsky. Už nedokáže vnímať svet okolo seba, nechápe, čo je vojna a čo ju ako židovku čaká. Postupom času si Tóno nachádza k pani Rozálii cestu. Ona sa o neho stará a on jej pomáha najviac, ako len môže. Všetko sa zmení, keď do mesta príde predvolanie, ktoré prikazuje, aby sa všetci obyvatelia židovského pôvodu okamžite dostavili k transportu.
Len náhodounastane chyba v papieroch a pani Lautmannová ako jediná predvolanie nedostane. To hrá do karát Brtkovi, ktorýsa ju spočiatku snaží ukryť, no neskôr, zo strachu zo zastrelenia nielen jej, ale aj jeho, ju začne prehovárať, aby sa priznala. A tak sa dostáva do najťažšej a bezvýchodiskovej situácie, z ktorej niet úniku.
Tento filmový projekt nakrútila dvojica skromných režisérov -Ján Kadár a Elmar Klos. Pri prvotnom uvedení sa snímka stretla s veľkou vlnou odporu nielen u Slovákov, ale aj vedenia štátu v Prahe. Samotný film bol koniec koncov uvedený iba z dôvodu, že vtedajší prezident Antonín Novotný chcel slovenskej časti krajiny uškodiť. To, ako veľmi sa mýlil, už ukazuje aj sama história.
Obchod na Korze totiž získal Oscara za Najlepší cudzojazyčný film 1966, o rok neskôr IdaKamińska získala dodatočne aj nepremenenú nomináciuv kategórii Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe, zvláštnečestnéuznaniena MFF v Cannes, ŠtátnucenuKlementa Gottwaldapre J. Kadára, E. Klosa, I. Kamińskú a J. Kronera, Cenunewyorskej filmovej kritiky, Donatellovho Davida pre najlepší zahraničný film roku 1966 a Cenučeskoslovenskej filmovej kritiky.
Nepríjemnosti neprenasledovali filmlen pred jeho premiérou. Po oznámení nominácie na Oscara bol herec Jozef Kroner taký nadšený, že si dal ušiť štyri obleky na mieru za vtedajších 17-tisíc korún anaučil sa fonetický preklad svojho prejavu, ktorý mal počas newyorskej premiéry snímky. Za ten zožal obrovské ovácie a s veľkými očakávaniami sa deň pred odovzdávaním vrátil do Prahy po režisérov, aby mohli spoločne všetci letieť späť do Spojených štátov.
Na letisku k nemu pristúpil istý súdruh a oznámil mu: „Pane Kronere, vy jste v Americe již byl. Teď pojede soudružka Kadrnožková z Filmexport." Herec tak zostal so slzami v očiach stáť na letisku s kuframi v rukách a na odovzdávanie sa nedostal.V roku 1968 sa zase Ján Kadár rozhodol emigrovať do USA a sled udalostí zapríčinil, že mu boli odobraté všetky tituly a ocenenia v Československu akomunisti film zavreli do trezoru na 21 rokov, kým si ho opäť diváci mohli pozrieť.
Aby toho nebolo málo, tak pokiaľ sa zamýšľate nad tým, kde sa nachádza jediná najcenejšia soška celej kinematografie pre slovenský film, odpoveď je jednoduchá. Ukradli ju. A nie len tak kedykoľvek. Zlodeji totiž využili situáciu, kedy bol dom po Kadárovej smrti prázdny. Dodnes nikdo netuší, kde by mohol byť, no niekomu robí očividne doma na poličke obrovskú radosť.
