Svojím šarmom a úsmevom dobyl Jean-Paul Belmondo filmové plátno i srdcia mnohých žien, jeho meno sa aj v Čechách aj na Slovensku stalo synonymom pre krásavca. Pred kamerou dokonale uplatnil svoju mužnosť, svetácky výraz, temperament a komediálny talent. Jeho kariéru odštartovala v roku 1959 snímka francúzskej novej vlny Na konci s dychom.
Miláčikom niekoľkých generácií sa ale stal najmä vďaka filmom, v ktorých spojil akciu s humorom. "Krásne škaredý" Bébel, ako ho fanúšikovia prezývali, slávil úspech aj na javisku.
Idol, ktorý stále prekvapil
Muž z Ria, Borsalino, Policajt alebo nezbedník, Bezva finta, Zviera, Cartouche, Polovičná šanca... to je len niekoľko z desiatok filmov, ktorými Belmondo dodnes baví svojich priaznivcov. V úlohách ochrancov zákona, gangstrov, elegantných zvodcov, podvodníčkov či dobrodruhov uplatňoval aj svoje preslávené kaskadérske kúsky. Ešte v šesťdesiatpäťke šplhal z idúceho auta po rebríku do helikoptéry.
Vášeň pre film neopustila Belmonda ani v 85 rokoch, keď vyhlásil v jednom rozhovore, že má stále chuť natáčať. Jeho posledným filmom bol v roku 2015 dokument približujúci jeho úspešnú filmovú kariéru. Film Belmondo par Belmondo (Belmondo o Belmondovi) je postavený na jeho rozhovoroch so synom Paulom na miestach, kde točil niektoré svoje najslávnejšie filmy.
Bol ako tajfún
"Bol ako tajfún. Užila som si s ním toľko zábavy i bláznivých kúskov ako nikdy," spomínala prvá bondgirl Ursula Andressová na spolužitie s Belmondom, ktorého náručím, nielen filmovým, prešlo aj pekných pár ďalších žien. Pritom počas jeho štúdií mnohí pochybovali, že by mohol hrať milovníkov. "Ako môže človek s takýmto ksichtom chcieť hrať divadlo," čudoval sa vraj jeden z profesorov, keď prijímal bývalého boxera s prerazenými nosom.
Lenže zmysel pre humor a nadhľad spolu s výnimočnými fyzickými zručnosťami a neuveriteľnou vôľou prekonať sa umožnili Belmondovi presvedčivo stvárniť drsných gangstrov (Borsalino) či neústupných ochrancov zákona (Policajt alebo nezbedník), ale aj elegantných zvodcov (Veselé Veľká noc, Zviera), sympatického podvodníčka (Veľký šéf) i odvážneho dobrodruha (Muž z Ria). K najobľúbenejším patrí aj jeho paródia samého seba v Muži z Acapulca.
Kaskadér aj dlho po päťdesiatke
Ikonou európskej kinematografie sa Belmondo stal aj vďaka kaskadérskymi kúskom, ktoré vykonával ešte dlho po päťdesiatke. Pred kamerou totiž uskakoval pred rútiacimi sa autami, vrhal sa cez vagóny rozbehnutého vlaku či zlaňoval z vrtuľníka. Niekoľkokrát sa aj vážnejšie zranil. Napríklad pri natáčaní komédie Zviera mu tiger natrhol ucho a pri filme Bezva finta dostal ranu hákom autožeriavu. Pri natáčaní Strachu nad mestom sa pošmykol na streche a život si zachránil zachytením sa o odkvap.
Na konzervatórium sa dostal až na tretí pokus
Jean-Paul Belmondo sa narodil 9. apríla 1933 v Neuilly-sur-Seine, mestečku, ktoré je súčasťou parížskeho predmestia. Jeho otec Paul Belmondo bol sochárom, matka Madeline maliarkou. Rodičia viedli všetky tri deti k tomu, aby mali vzťah k umeniu a podporili aj Jeana-Paula v rozhodnutí stať sa hercom.
Na parížske konzervatórium ho prijali až na tretí pokus. Už ako študent získaval prvé skúsenosti na javisku, no zatiaľ bez väčšieho ohlasu. Hoci ho divadlo lákalo viac než film, napokon prvý raz zažiaril práve na filmovom plátne. Po niekoľkých epizódnych úlohách mu Jean-Luc Godard ponúkol rolu "antihrdinu" Michela Poiccarda vo svojom filme Na konci s dychom (1960) a jeho hviezda začala stúpať. Belmondo zaujal nenúteným hereckým prejavom a stal sa symbolom nastupujúcej generácie tzv. novej vlny.
Hit za hitom
Hlavnú úlohu v dobrodružnej snímke Cartouche (1962) mu ponúkol Philippe de Broca, s ktorým následne nakrútil aj trojicu známych komédií Muž z Ria (1964), Muž z Hongkongu (1965) a Muž z Acapulca (1973). Henri Verneuil ho obsadil do dobrodružnej snímky 100.000 dolárov na slnku (1964), a zahral si aj vo filme ďalšieho predstaviteľa novej vlny Jean-Luca Godarda s názvom Bláznivý Petríček (1965).
Nasledovali snímky Sympatický darebák (Jean Becker, 1966), Zlodej z Paríža (Louis Malle, 1967) a napokon nezabudnuteľná komédia Veľký šéf, ktorú v roku 1969 nakrútil Gérard Oury – Belmondovi v nej boli hereckými partnermi obľúbený komik Bourvil a herci David Niven či Eli Wallach. Popri jeho typických filmových postavách, kde sa striedal humor s kaskadérskymi kúskami, mu veľký úspech priniesli aj filmy, v ktorých stvárňoval vážne postavy, ako napríklad gangsterský príbeh Borsalino (Jacques Deray, 1970), kde si Belmondo zahral vo dvojici s Alainom Delonom.
Ďalšie komédie i akcia
Po historickej komédii Manželia z roku II. (Jean-Paul Rappeneau, 1971) predviedol Belmondo svoje komické vlohy v spomínanej paródii Muž z Acapulca (1973) Philippa de Brocu – nenapodobiteľne stvárnil chudobného autora brakovej literatúry, ale aj akčných hrdinov, ktorých si vytváral vo svojich knihách. Opäť jednu zo svojich vážnych postáv – dôrazného policajného inšpektora s buldočou vytrvalosťou – si zahral v dráme Strach nad mestom (Henri Verneuil, 1975).
Nasledovali snímky Nenapraviteľný (Philippe de Broca, 1975), Telo môjho nepriateľa (Henri Verneuil, 1976), či akčná snímka Lovec hláv (Philippe Labro, 1976). K ďalším komédiám, v ktorých sa Belmondo predstavil vo vrcholnej kondícii, patrila snímka Zviera (Claude Zidi, 1977) či film Policajt alebo darebák (Georges Lautner, 1979). Divácku obľubu si získala aj komédia Veselá Veľká noc (Georges Lautner, 1984) a Senzi finta (Alexandre Arcady, 1985).
Počas dovolenky utrpel mŕtvicu
V roku 1998 si opäť s Delonom zahral v kriminálke Polovičná šanca (Patrice Leconte), objavil sa v absurdnej komédii Herci (Bertrand Blier, 2000). Po dlhšom čase sa takisto vrátil k divadlu, kde na prekvapenie divákov uprednostňoval klasické role. V roku 2001 utrpel herec počas dovolenky na Korzike mŕtvicu. Vrátil sa však k hereckej práci a ešte v roku 2008 pribudla k jeho filmografii snímka Muž a jeho pes (Francis Huster).
V roku 2011 sa Belmondo zúčastnil na galavečere, ktorý na jeho počesť pripravili organizátori Medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Do zbierky ocenení mu v roku 2016 pribudol Zlatý lev za celoživotné dielo. Hercovi cenu odovzdali na 73. medzinárodnom festivale v Benátkach.
V roku 2017 sa rozhodol vydať knihu s názvom Mojich tisíc životov, kde okrem autobiografického portrétu zverejnil fotografie z vlastného archívu. Cenu bratov Lumiérovcov za celoživotné dielo mu udelili vo februári 2018. V deň francúzskeho štátneho sviatku 14. júla 2019 dostal Belmondo najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, Rád čestnej légie. Herec bol dvakrát ženatý a stal sa otcom štyroch detí. Jeden zo synov, herec Paul Belmondo o svojom otcovi nakrútil v roku 2015 dokument s názvom Belmondo o Belmondovi.
