Bronislav Križan bol členom hereckého súboru divadla Nová scéna (NS) v Bratislave. Známy bol aj televíznym divákom, pred kamerou sa objavil prvý raz v roku 1964, postupne sa stal mimoriadne obsadzovaným hercom. Venoval sa tiež dabingu. Herec Bronislav Križan by sa tento rok 3. decembra dožil 80 rokov.
Bronislav Križan sa narodil 3. decembra 1941 v Bratislave. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvoval v roku 1967. V rámci povinnej vojenskej služby bol členom Vojenského umeleckého súboru v Bratislave (neskôr Armádny umelecký súbor).
Svoj prvý angažmán získal v Krajskom divadle v Nitre, na ktorého javisku odohral dve sezóny. Od roku 1972 bol členom Poetického súboru Novej scény v Bratislave. V roku 1976 tento súbor pričlenili k hereckému súboru Novej scény, kam prešiel aj Bronislav Križan.
Na javisku Novej scény ho diváci mohli vidieť do roku 1998, pričom posledné dva roky 1996 až 1998 bol umeleckým šéfom divadla. Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, bol napríklad Obhajca v Hájnikovej žene (1976), Dr. Pysk v Tanci nad plačom (1978) alebo Bielik v Pomocníkovi (1979).
Debut na filmovom plátne a snímky, v ktorým zažiaril
Na filmovom plátne debutoval malou rolou vo vojenskom triptychu Sám vojak v poli (1964) režiséra Otta Haasa. O rok neskôr nasledovala rola Igora Hamara vo filme Námestie svätej Alžbety. Známy román Rudolfa Jašíka preniesol do filmovej podoby režisér Vladimír Bahna. Objavil sa aj v televíznom filme Živý bič nakrútenom podľa románu Mila Urbana (r. Martin Ťapák, 1966). Väčší priestor dostal aj v ďalšej vojnovej snímke Veľký noc a veľký deň, ktorú Štefan Uher nakrútil v roku 1974 podľa predlohy Alfonza Bednára.
Titulnú rolu mu venoval režisér Ivo Novák vo filme Na konci světa (1975). Hral vo filmoch Desať percent nádeje (r. Jozef Zachar, 1976), Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru (r. Jozef Zachar, 1977). Často hral tiež v televíznych rozprávkach, napríklad Zlatá priadka (r. Karol Ruth, 1975), Sokoliarova dcéra (r. Jozef Pálka, r. 1981), Tri nevesty (r. Ľuba Vančíková, 1982), Popolvár najväčší na svete (r. Martin Ťapák, 1982) či v sfilmovaných dielach slovenskej klasiky ako bola Kukučínova próza Dies irae (r. Martin Ťapák, 1984).
Bronislav Križan si zahral aj v televíznych seriáloch Jedenáste prikázanie, Nech žije deduško, Povstalecká história, Roky prelomu. Venoval sa tiež dabingu a bol aj pedagógom na Bratislavskom konzervatóriu. Ako posledný v roku 1996 dokončil film Všetci ľudia budú bratia (r. Pavol Haspra) podľa známeho románu J. M. Simmela a televíznu adaptáciu známeho eposu P. O. Hviezdoslava Herodes a Herodias (r. Martin Kákoš). V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo. Bronislav Križan zomrel v Bratislave 20. decembra 2012.
