Českého režiséra a herca Juraja Herza odjakživa fascinovali filmy. Už ako malý sa vraj kamarátom podpisoval ako 'herec a režisér' a chodieval s rodičmi pravidelne do kina.
„Snažil som sa dostať na každý film, ktorý dávali. Moji rodičia mali tiež radi filmy, takže som chodil s nimi. Ak bol film mládeži neprístupný, tak ma otec schoval pod kabát,“ povedal Herz v rozhovore.
Po návrate z koncentračného tábora, kam ho deportovali zhruba pol roka pred koncom druhej svetovej vojny, ho istý čas púšťali vraj do kina aj bez sprievodu. „Keď sa ma ostatní rovesníci pýtali, ako je možné, že mňa púšťajú a ich nie, hovoril som len 'Herz může, ten už všechno prožil.' Moja radosť však netrvala dlho. Na gymnáziu som mal totiž veľmi prísneho profesora, ktorý každý večer stával pred kinom, a keď hrali mládeži neprístupný film, tak neprichádzalo do úvahy, aby nás mladých pustil dnu. Mal som však v kine jedného vzdialeného príbuzného, ktorý tam premietal a ten ma púšťal do svojej kabíny, odkiaľ som sa na tie zakázané filmy díval tak či tak,“ zasmial sa režisér, ktorého podľa jeho slov už v útlom veku fascinovali strašidelné príbehy.
„Horor ako samostatný žáner som ako dieťa ešte nepoznal. Keď som bol malý, horory neboli, ak nejaký premietali, tak to bol nemý film z expresionistickej vlny a k tým som sa dostal vlastne až neskôr. Otec mi však často rozprával to, čo sa naučil na gymnáziu, prednášal mi Goetheho, Schillera, Heineho a v ich básňach boli dosť hrôzyplné veci. Zohnal mi dokonca Hauffove poviedky, ktoré sa u nás nečítali ani neprekladali a v nich boli aj rôzne orientálne príbehy, napríklad rozprávka o useknutej ruke. Tá ma veľmi fascinovala,“ poznamenal Herz.
Mohlo by vás zaujímať:Prestížny filmový festival ohúrila snímka o poslednej popravenej žene v Československu
Svoj pôžitok zo strachu sa 81-ročný rodák z Kežmarku snažil neskôr prostredníctvom svojich snímok dopriať i druhým. „Strach je totiž pocit, ktorý, ako vedci zistili, nepôsobí na človeka negatívne. Keď ste konfrontovaný so strachom, fyzicky vás to vraj nerozhadzuje, iba psychicky a to sa dá prekonať, takže strach vlastne neškodí,“ objasnil svoju motiváciu tvorca známych filmov ako Spalovač mrtvol (1968), Panna a Netvor (1978) či Upír z Feratu (1981).
Okrem hororových scén bol Herz však vo svojej tvorbe výrazne naklonený aj erotike. Na svoju osobitosť a kontroverznosť tak počas komunistického režimu doplácal tvrdými zákazmi, jeho filmy často končili v trezore. Napriek tomu sa však svojho sna tvoriť filmy nikdy nevzdal. „Nikdy som nevstúpil do žiadnej strany, toho som sa držal, aj keď som tým mal veľmi sťaženú situáciu, pretože straníkom schvaľovacia komisia skôr vyhovela a ja som sa musel vždy nejakým spôsobom prebíjať, no nikdy ma nezlomili. Často som naopak premýšľal, ako ich prekabátiť, no ani to sa mi veľmi nedarilo - napríklad pri filme Straka v hrsti sme si povedali, že budeme robiť také dlhé zábery, erotické veci a podobne, aby ich jednoducho nemohli vystrihnúť - oni však potom zakázali celý film. Komunisti vždy v tom, čo sme predložili, museli niečo nájsť, kvôli tomu tam boli. Niekedy sme to preto robili aj schválne, a to nielen ja, že sme im tam napísali veci, ktoré sme vedeli, že škrtnú. Len aby mali čo škrtať,“ zaspomínal si Herz.
Najviac ho vraj mrzelo, keď mu po Spalovačovi mrtvol zamietli ďalšie tri scenáre podľa českého prozaika Ladislava Fuksa. „Vtedy som bol veľmi nešťastný. Prišiel som po Spalovačovi mrtvol s námetmi podľa Fuksa a všetky tri, ktoré som mal pripravené, mi zakázali. Napísal som aj scenár podľa Jarryho Nadsamca, no v tom mi zas vyčítali, že robím príliš erotické filmy a všetky erotické scény mi rad za radom škrtali. Povedali, že je to pornografia. Potom som vzal ten scenár so sebou do Nemecka a tam mi zas povedali, že je príliš umelecký. Takže som ho nemohol natočiť koniec koncov nikde,“ podotkol režisér.
„V snímke Znamení raka mi zas vystrihli masturbáciu doktorky a znásilnenie sestričky a krátko na to som dostal avízo, že Taliani chcú film odkúpiť a že vedia, že tam pôvodne boli aj erotické scény a pýtali sa, či im môžem dať tú pôvodnú necenzurovanú verziu alebo chcem ísť do Talianska a natočiť to u nich ešte raz. Tak som sa, samozrejme, vybral aj s hercami do Talianska a natočili sme to znova, no finálnu verziu som nikdy nevidel. Nakrútili sme tam ešte jednu masovejšiu erotickú scénu a tú som, napríklad, ani nevidel zostrihanú. Dali mi na to totiž veľmi krátku dobu a hneď, ako som dotočil, tak ma poslali domov a k filmu som sa už nikdy nedostal,“ dodal Herz.
Sexualite vo filmoch sa však režisér napriek nepríjemným skúsenostiam naďalej nevyhýbal. „Ja som mal sexualitu vždy veľmi rád, mal som rád erotické scény vo filmoch a chcel som ich robiť prinajmenšom v tom duchu, v akom sa to dalo. Ono sa to vnímanie erotiky a sexu posúvalo v čase normalizácie veľmi pomaly, no potom som videl Bergmanovo Mlčanie a to mi zas o kus dodalo guráž. Vtedy som si povedal, že si opäť môžem dovoliť o čosi viac ako do tej doby. Bolo medzi nami viac takých režisérov, ktorí sme mali kvôli erotickým scénam problémy, no napriek tomu som sa sexualite a erotike nevyhýbal. Bol to môj svet, ktorý som poznal a ktorý som rád podával ďalej,“ uviedol Herz, ktorý vraj do poslednej chvíle veril, že sa jeho národ komunistom nepoddá.
„Keď prišli Rusi, všetci sme spočiatku vzdorovali, lenže časom veľká časť ľudí dostala strach a začala s nimi spolupracovať. Stali sa konformistami a to ma veľmi ničilo. Nesúhlasil som s tým, bol som z toho nešťastný. Neveril som, že by sa tento národ dal zlomiť, až kým som to nevidel na každom kroku. No sám som sa napriek tomu nepoddal. Bol som na komunistov naštvaný, nenávidel som ich, ale nedal som sa,“ uzavrel.Svoj životný príbeh známy tvorca rozpovedal i v biografii Autopsie (pitva režiséra), ktorú pred necelým týždňom predstavil aj v Bratislave. Na knihe s Herzom spolupracoval scenárista Jan Drbohlav.
