Film ako nástroj propagandy: VIDEO Od neškodného začiatku po podsúvanie názoru

23.03.2018ZaujímavostiPropaganda je stará ako ľudstvo samo. Vždy sa objavovali snahy prepašovať niekomu inému cudzie názory a myšlienky bez toho, aby o tom vedel. História propagandy je naozaj dlhá a jej vznik a vývoj je spojený s katolíckou cirkvou, cenzúrou a vznikom inštitúcie. Najväčší rozmach vo filme však zažila počas druhej svetovej vojny v Nemecku a v Rusku.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Síce sa pôvodne slovo propaganda chápalo v neutrálnom zmysle, postupným uplatňovaním manipulatívnych techník sa jeho vnímanie zmenilo. Dnes je propaganda synonymom negatívneho ovplyvňovania más. Najčastejšie ide o falošné idey, teórie, názory či doktríny. Nie vždy sa však vnímala negatívne. Do konca druhej svetovej vojny sa tento pojem chápal ako neoddeliteľná súčasť demokracie. 

Význam filmu si ľudia uvedomili veľmi rýchlo

Profesor Leonard Doob tvrdí, že len pokiaľ sú jednotlivci prostredníctvom sugescie, môžeme tento proces označiť za propagandu bez ohľadu na to, či sa propagandista snaží o manipuláciu, alebo nie. Anglický spisovateľ a filozof Aldous Huxley tvrdí, že politická či náboženská propaganda pôsobí, zdá sa, len na tých, ktorí sú už sčasti úplne presvedčení o jej pravde. Vo všeobecnosti pod propagandou chápeme pokus ovplyvniť verejné názory publika prostredníctvom prenosu ideí a hodnôt. Termín sa totiž znehodnotil spôsobom, akým sa začal používať.

Význam kinematografie ako potenciálnej propagandistickej zbrane rozpoznali ľudia veľmi rýchlo. Propaganda vo filme nadobudla zásadný význam práve v totalitných a silne autoritatívnych režimoch. V minulosti patrili k týmto režimom sovietský komunizmus a nemecky nacizmus. Nacisti a boľševici prisudzovali (audio)vizuálnym médiám obrovský význam a propagandu považovali za najdôležitejšiu zbraň psychologickej vojny.

Najúčinnejšie médium, ktoré ovplyvňuje masy

Lenin povedal, že "zo všetkých umení je pre nás najdôležitejší film",  Stalin ho označil "za najväčší prostriedok masovej agitácie" a Trockij povedal, že film je "najlepším nástrojom propagandy". Joseph Goebbels, otec propagandy, na tieto názory naviazal, keď označil film za "jedno z najmodernejších a najúčinnejších médií, ktoré na ovplyvnenie más existuje".


Filmy, ktoré vo svete dostali stopku: Máte šťastie, že ste práve tieto videli


Zo všetkých masových médií (tlač, rozhlas, televízia a film) bol a ešte stále je film jediné skutočné masové médium. Pre publikum je film zrozumiteľnejší, ponúka vizuálne zážitky, je zrozumiteľnejší než písané slovo, apeluje na nás na podvedomejšej úrovni a vyžaduje menej úsilia. Divák nevníma len vlastné emócie, ale prijíma aj emócie okolitého publika, pretože filmový zážitok je založený na prepojení a interakcii osobných a kolektívnych pocitov.

Zlatý vek propagandy

V začiatkoch mal film mnoho ďalších silných stránok, ktoré postupne prevzali rozhlas a televízia. Film priťahoval publikum zo všetkých spoločenských tried, mal schopnosť spojovať národ či posilňovať celonárodné politické hnutie, bol pre ľudí technickou novinkou. Náklady na výrobu a distribúciu boli síce v začiatkoch obrovské a vyžadovali veľký kapitál, zároveň to znamenalo, že výroba filmov sa obmedzila len na niekoľko filmových štúdií a dali sa tak ľahko kontrolovať.

Film bol pomerne spoľahlivým propagandistickým prostriedkom. Kombinácia všetkých faktorov teda spravila z filmu v 20. rokoch 20. storočia ideálnu zbraň propagandy. Táto zbraň sa používala vo veľkom vo dvoch vtedy najviac spolitizovaných spoločnostiach - v sovietskom Rusku a v nacistickom Nemecku. Práve tieto štáty sa v rámci filmovej propagandy stali vedúcimi. 

Vojna zmenila v Rusku prístup k filmu

Ruská kinematografia dospela v čase Veľkej októbrovej revolúcie v roku 1917. Popularita filmu narastala, a preto mnohí vycítili možnosť, ako film využiť. Film začal byť rešpektovaný ako forma umenia i ako médium vhodné na prenos myšlienok a propapagandy až po prvej svetovej vojne, dovtedy ho ruská vláda nebrala vážne. Z novinky sa behom dvadsiatich rokov v Rusku stala seriózna záležitosť. Vojna dramaticky zmenila prístup k filmu. Lenže 90 percent filmov premietaných v Rusku bolo dovezených. To sa muselo zmeniť a kvôli konfliktu sa nesmeli dovážať filmy z Francúzska, Veľkej Británie a Nemecka. 

Vojna vtedy donútila ruský filmový priemysel, aby sa postavil na nohy. Agenti zahraničných filmových producentov zastavili svoju činnosť a ruská domáca výroba zažila obrovský boom. Počas prvej svetovej vojny sa zrodil prvý pokus ruských úradov použiť film k propagandistickým účelom, na monopol Sekcie vojenského filmu sa však sťažovala tlač, takže bola nakoniec zrušená. Možnosť využiť vojnu ku komerčným účelom využili súkromné spoločnosti. Pribudli filmy ako Svjaščennaja vojna (Svatá válka, 1914), údajne týždenník z prvej svetovej vojny, ale v skutočnosti išlo o súbor predvojnových filmov so sflašovanými titulkami, Doloj nemeckoje igo! (Preč s nemeckým jarmom!, 1914), Antichrist (Antikrist, r. E. Puchalskij, 1915) a Slava - nam, smerť - vragam! (Sláva nám, smrť nepriateľom, r. J. Bauer, 1914).

Sovietske skvosty

Rozvoj sovietskej kinematografie ako účinnej propagandistickej zbrane bol v medzivojnovom období pomalý, no postupom času sa vývoj urýchlil. Sovietske filmy boli v zahraničí populárne najmä preto, že ľudia vedeli o sovietskej realite veľmi málo. V dobe, kedy sa o Sovietskom zväze hovorilo, pre vtedajšiu generáciu "ďalekou zemou", o ktorej ľudia veľa nevedeli, ale od ktorej si sľubovali veľa.

Sovietske propagandistické filmy boli príťažlivé a exotické a mali mieru sociálneho vedomia, ktoré hollywoodskym filmom chýbalo. Táto utópia sa neskôr rozplynula, ale to v časoch najsilnejšej filmovej propagandy v Rusku nevedeli. K najznámejším sovietskym propagandistickým filmom patrí snímka Desať dní, ktoré otriasli svetom (Oktjabr, režie Sergej Ejzenštejn – Grigorij Alexandrov,1927). Snímka nakazila filmovú predstavivosť ďalších generácií divákov ohľadom udalostí a štýlu Veľkej októbrovej revolúcie a stal sa najúčinnejším propagandistickým filmom.

K ďalším významným filmom patria Tri piesne o Leninovi (Tri pesni o Lenine, režie Dziga Vertov, 1934), Alexander Nevský (Sergej Ejzenštejn, 1938) a Pád Berlína (Padenije Berlina, režie Michail Čiaureli, 1949). Alexander Nevský bol v auguste 1939 po podpise nemecko-sovietskeho paktu stiahnutý z distribúcie rovnako, ako bol stiahnutý v Nemecku antisovietsky film Krvavá víchrica. Pád Berlína bol vynikajúcim príkladom vtedajšieho využitia minulosti, na ktorú sa obecestvo ešte pamätá z vlastnej skúsenosti Obraz Stalina bol ľudový a Stalin a ľud boli neoddeliteľný. Vzhľadom na fakty, ktoré dnes vieme, je Pád Berlína rozprávkovou prechádzkou.


Keď zasiahne cenzúra: Desať filmov, ktoré si niekde nepozriete!


Filmový boom a propagácia filmov v Nemecku

Manipulácia s informáciami bola pre Nemecko nevyhnutná už počas prvej svetovej vojny. Základným opatrením, dokonca až predpisom, bolo, že sa nesmie písať o vojne z hľadiska porazeneckej nálady. V druhej polovici vojny mali Nemci vedúce postavenie na trhu v rámci technologickej oblasti. Boli zároveň po americkom Hollywoode druhou najúspešnejšou krajinou vo filmovom priemysle. Práve v tom čase nastal filmový boom. Nemci sa preto začali zameriavať na propagáciu filmov. 

Nemecká vláda založila Nemeckú filmovú akadémiu DEULIG FILM, ktorá bola zároveň štátnou inštitúciou, produkčnou a distribučnou spoločnosťou, ktorá sa do dejín zapísala krátkymi propagandistickými filmami. Koncom prvej svetovej vojny mali filmy v Nemecku jeden hlavný účel, a to bez ohľadu na ich charakter (spravodajské, fiktívne alebo dokumentárne) budú reagovať reagovať na protinemeckú propagandu v zahraničí. V Amerike, Francúzsku a v Británii silneli protinemecké nálady, pretože už bolo viac-menej jasné, že Nemci vojnu prehrali.

Filmový týždenník

Samotné Nemecko si to však nechcelo priznať a pokračovalo v propagácii. V čase, keď sa v Nemecku začal rozvíjať filmový priemysel sa hlavným propagačným nástrojom stal Filmový týždenník pred kinom. Lístky boli zadarmo a týždenník bol príťažlivejší než noviny, filmové týždenníky boli veľmi obľúbené. Tvárili sa ako spravodajstvo, no boli to len predtočené správy. Niektoré boli vytvorené ako scenár, informácia síce sama o sebe nemusela byť nepravdivá, no spôsob spracovania a zaradenia do kontextu bol značne skreslený.

Propagandistický film sa v Nemecku spája s menami Adolfa Hitlera a Josepha Goebbelsa. Hitler sa rozhodol budovať systém propagandy. Nemci v tom čase nepovažovali propagandu za niečo negatívne, považovali to iba za formu presvedčenia. Považovali to za spôsob, ako účinne presvedčiť národ, že ich myšlienky sú správne. Hitler a Goebbels zdieľali názor, že účelom propagandy nie je presvedčiť väčšinu, ale presvedčiť všetkých. Táto myšlienka sa objavila aj v Hitlerovej knihe Mein Kampf. Podľa nej museli najprv zmanipulovať národ, nutná bola obranná vojna a až potom konal. Myšlienky si človek osvojil preto, lebo sú naozaj pravdivé a represívne orgány nebudete potrebovať, pokiaľ sa dostanete ľuďom do hláv.

Otec propagandy

V 30. rokoch boli úhlavným nepriateľom Nemecka komunisti a boľševici, Židia sa dostali do stredu pozornosti až neskôr. Komunisti boli úhlavnými nepriateľmi najmä preto, že vtedy to bola všeobecná nálada v Európe. Ľudia vtedy dokonca verili, že sú nebezpečnejší ako fašisti. Tí boli považovaní za elitu, ktorá k nim mala bližšie a nebola až taká nebezpečná ako komunisti. Keď sa neskôr nacisti dostali k moci, Hitler už propagandu nepovažoval za dôležitú. Nepovzbudzoval ju, pretože už prostredníctvom nej dosiahol to, čo chcel. 

Ministrom propagandy sa stal Joseph Goebbels. Práve on trval na tom, že je stále nutné udržiavať mienku na strane vodcu. Bol považovaný za otca propagandy - síce ju nevymyslel, ale doviedol jej systém do dokonalosti. Dokázal podchytiť všetky informácie, všetko prechádzalo cez ministerstvo. Dokázal upraviť všetky informácie, všade mal niekoho. Bol to excelentný manipulátor a psychológ napriek tomu, že vyzeral ako prototyp ľudí, proti ktorým bojoval - malý, chudý, kríval a nemal absolútne žiadne árijské črty. Nikdy nebol vojak, lebo mal telesný hendikep. Poukazoval na ľudí, ktorí vyzerali ako on a dokázal ich zmanipulovať, získal si Hitlerovu dôveru a prežil všetky čistky.

Propaganda nemôže byť odtrhnutá od reality

Goebbels bol tvorcom myšlienky, že propaganda nemôže byť odtrhnutá od reality, že aj nacisti sa musia správať určitým spôsobom, aby to bolo uveriteľné. Nacisti vo filme rozoberali mytológiu, Veľkú nemeckú ríšu. Neriešili prítomnosť, obracali sa do minulosti, zamestnávali odborníkov, ktorí im hľadali relikvie. Odkazovali na mytologickú minulosť a veľké mená. Podľa Goebbelsa nesmela byť propaganda prvoplánová, človek síce uvažuje nad informáciou, ale výsledok bude taký, ako chceli oni. Človek však bude mať pocit, že na to prišiel sám - snažili sa zasadiť do hláv ľudí semienko informácie.

Goebbels zároveň spoločnosť testoval. Nahral filmový týždenník, ktorý pustil náhodným ľuďom, pričom publikum bolo sledované. Ak nebola reakcia ľudí taká, akú chcel, týždenník zničil a natočil nový. Vopred testoval všetky svoje nástroje. Film sa stal najúčinnejšou formou propagandy. Goebbelsa inšpiroval ruský propagandistický film Krížnik Potemkin. Film študoval a snažil sa naučiť všetko o ňom.

Večný Žid

Najslávnejšou Hitlerovou režisérkou sa stala Lenny Riefenstahlová. Mala iba jedno pravidlo, a to že nebude natáčať film, v ktorom bude vystupovať sám Hitler. Propagácia by bola príliš priama. Spravila len jednu výnimku, kedy musela natočiť film s Hitlerom proti svojej vôli. Špecializovala sa na dokument, čo bolo podľa nej lepšie zobrazenie reality. Zrejme najznámejším propagandistickým filmom je Večný Žid.

Dokument z roku 1940 natočil Fritz Hippler. Bol to síce dokument zložený zo skutočných záberov, no komentár bol cielený a zábery boli zámerne poskladané do takého kontextu, aby vykreslili Židov v tom najhoršom svetle. Goebbels si v ňom dokonca vymýšľal nové pojmy ako boľševická židovláda. Pozadie dopĺňala zvláštna orientálna hudba. Okrem toho sa medzi najznámejšie propagandistické snímky v Nemecku zaradilo Chlapec z Hitlerjugend (1933, Hans Steinhoff), Triumf vôle (1934, Leni Riefenstahlová), Ohm Krüger (1941, Hans Steinhoff) a Kolberg (1945, Veit Harlan).

Dnes sa propaganda vo filmoch neobjavuje skryte v tom zmysle, ako sa objavovala počas vojnového obdobia. Propagandistické snímky sú väčšinou pre ľudí známe. Napriek tomu dodnes funguje v niektorých krajinách silná cenzúra, ktorá zakazuje premietať niektoré snímky.

Autor: © Zoznam/AMaj

Foto: www.propagandafilm.net, YouTube, Video: YouTube, watchmojo.com

Tagy: propaganda Večný Žid sovietska propaganda nemecká propaganda

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov