

Aj to je dilema, ktorá jedného dňa dopadla na 40-ročnú Noru. Mala všetko, po čom úspešné ženy túžia. Skvelú kariéru právničky, manžela, deti... predsa len jej niečo chýbalo. Jan Speckenbach natočil v spolupráci s producentom Petrom Badačom príbeh o vnútornom väzení, s ktorým čas od času bojuje každý z nás. Príbeh sa začína in medias res. Nora sa vyspí s mladíkom, na ktorého natrafí v obchode.

Téma, s ktorou sa dokážeme stotožniť
Speckebach sa chopil témy, ktorú v dnešnej dobe rieši mnoho žien a v širšom spektre množstvo ľudí, ktorí sú väznený touto dobou. Predstava, že žena sa doma stará o deti a manžel zarába sa stáva zastaralou. Ženy sa dostávajú do vedúcich pozícií, zarábajú a vedia si čas usporiadať inak. Zdá sa, že Nore nestačí ani to. Napriek úspešnej kariére a rodine ujde z tepla domova, vyspí sa s neznámym mladíkom a stopne si auto do Bratislavy. Potreba ujsť je natoľko silná, že jednoducho musí odísť. Nároky spoločnosti nás totiž dokážu uväzniť v našich vlastných myšlienkach. Sloboda sa stáva obyčajnou fikciou.

Dejová línia sa začína v strede a postupne sa snaží dovysvetľovať Norine motívy a pohnútky. Pútavý spôsob zobrazenia príbehu nám postupne odhaľuje, čo ju k radikálnemu rozhodnutiu viedlo. Napriek tomu, že film sa nesie v ponurej atmosfére a veľa vecí je spočiatku nejasných, Speckenbach sa sústredí skôr na vnútorné pochody samotnej Nory, čo vtiahne diváka do deja takmer okamžite. Najmä ženská časť publika sa s Norou dokáže veľmi dobre stotožniť.

Psychológia postáv si zaslúžila viac
Speckenbach na seba upozornil ešte ako študent krátkometrážnymi filmami. Film Škovránkovia z roku 2009 boli dokonca nominovaný na Oscara za najlepší študentský film. Jeho prvotina v rámci celovečerných filmov Nezvestní (2012) získala nomináciu na európsky objav roka, no divácky sa snímka až tak nepresadila. Vrhnúť sa preto do celovečerného filmu s dosť ťažkým námetom, ktorý rozoberá najmä psychológiu postáv, je odvážne. V tomto prípade sa mu to však viac-menej podarilo.

Psychologická rovina postáv sa však rozvíjala len v prípade Nory (Johanna Wokalek). V niektorých prípadoch príbeh stagnoval, v rôznych obrazoch sa scény točili s menšími obmenami stále okolo rovnakého námetu s rovnakým východiskom, čo je pochopiteľné, no zaslúžilo by si to hlbšie rozpracovanie. Príbeh sa tiahne v dvoch hlavných líniách, ktoré sa postupne dobiehajú a nakoniec vytvoria celok. Práve to drží diváka v napätí a Speckenbach po kúskoch čiastočne prekvapuje menšími dejovými, aj keď predvídateľnými, zvratmi.
Živočíšny vizuál
Rovnako bočné postavy v podaní slovenských hercov Andrey Szabovej a Ondreja Kovaľa by si na 103-minútovom priestore zaslúžili o trochu viac než len lámanú angličtinu a krátku sexuálnu scénu. Napriek tomu to dotvára stručné pozadie k faktu, že "do Bratislavy nikto nechodí, z nej ľudia len odchádzajú".

Aspoň sčasti sa vymanili z klasického obrazu slovenských celebritiek a ukázali trochu inú tvár v európskom rozmere. Menej priestoru mohol režisér venovať aj nemeckej línii filmu, v ktorej sa na zbytočne dlhom priestore rozoberala postava manžela, pri ktorom bolo hneď zo začiatku jasné, čo prežíva. V jeho svete vládla arogancia, strach, tlak, nezvládnutá starostlivosť o rodinu a výčitky. Vo svojej podstate to bol len nedopovedaný námet, ktorý zabral priestor podstatnejšej Norinej línii.

Niekoľko pokusov o surreálne zobrazovanie spomienok na Noru bolo v tomto prípade trochu silené. Speckenbach sa mohol s týmto typom scén viac pohrať, aby do deja zapadli hladšie. Škoda nevyužitého potenciálu, pretože snímka sa v mnohých obrazoch stáva kvalitným a takmer funkčným vizuálom. Niekedy až príliš naturalistické scény boli totiž v kontexte surrealistickej roviny nie príliš vyvážené a pôsobili násilne. Po vyše štyroch rokoch natáčania tak na mnohých miestach film pokrivkával, no napriek tomu si nemecko-slovenská snímka zaslúži pozornosť. Aj taká je Sloboda, ktorá v snovej realite vyzerá skvelo, no v chladnej Bratislave narazí na kameň mrazivej doby.
Trailer k filmu Sloboda
Sloboda (Freiheit)/ Nemecko, Slovensko/ 2017/ 103 min
Réžia, scenár a strih: Jan Speckenbach
Kamera: Tilo Hauke
Hrajú: Johanna Wokalek, Hans-Jochen Wagner, Inga Birkenfeld, Andrea Sabová, Ondrej Kovaľ, Rubina Labusch, Georg Arms a ďalší
Producenti: Sol Bondy, Jamila Wenske
Koproducenti: Peter Badač, Jelena Goldbach
Architekt: Juliane Friedrich
Zvuk: Marian Alexander Mentrup