Začiatok na konci, koniec na začiatku: VIDEO Legendárne filmy, ktoré sa z chaosu dostali na vrchol

11.10.2018ZaujímavostiObčas sa treba vymaniť z klasického deja a podať ho inou formou. Zdá sa, že v niektorých prípadoch sa to oplatilo viac, ako chronologickým spôsobom. Existujú režiséri, ktorí dostali do vienka obrovský talent a vytvorili výnimočné nelineárne príbehy. Od zdanlivo chaotického začiatku ich postupne vyšperkovali do vrcholových diel. Práve vďaka nim vznikli filmy, na ktoré nezabudneme a dokážeme ich pozerať stále dookola.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Memento (2000)

Niet pochýb, že Memento patrí k jedným z najlepších filmov Christophera Nolana. Experiment s (ne)fungovaním krátkodobej pamäte sa mu vydaril po všetkých stránkach. Príbeh má od chronologického postupu na míle ďaleko. Jediné, čo má hlavný hrdina k dispozícii, sú fotografie z odkazmi. Prostredníctvom nich postupne odhaľuje všetky neznáme, ktoré sa vytvorili kvôli jeho poruche. Každá dôležitá scéna končí tam, kde prechádzajúca začala. Na prvý pohľad to môže pôsobiť chaoticky, no stačí len poriadne vnímať. 

Koniec-koncov, nebol by to prvý ani posledný film, ktorý si nestačí pozrieť len raz. Nielen z hľadiska spôsobu rozprávania príbehu, ale aj v spojitosti s vývinom ľudskej osobnosti. Rokmi totiž niektoré veci začnete vnímať a chápať inak. V tej dobe šlo o úplne odlišný a geniálny spôsob, akým sa Nolan rozhodol film natočiť. Guy Pearce sa ocitá v strede naozaj dôvtipnej a intelektuálnej hry, ktorá okolo seba vytvára napätú atmosféru, čo je zároveň pripomienkou toho, že Nolan sa stále rád zahrával so zmyslami svojich divákom. Memento je jedným z najlepších príkladov reverznej chronológie v modernej kinematografii.

Pulp Ficition (1994)

O filme kráľa kinematografického násilia toho netreba veľa hovoriť. Historky z podsvetia dokážu mnohí aj odcitovať. Pulp Ficiton uzrel svetlo sveta v roku 1994 a rokmi sa snímka zaradila k pokladom. Kriminálna dráma s množstvom čierneho humoru je príkladom toho, ako sa dá z retrospektívy vyťažiť maximum. Nedbalá morbídnosť, irónia, satirické odkazy, narážky na súčasnú popkultúru (ktoré sú mimochodom dodnes veľmi aktuálne) a skvelé herecké výkony vytvorili kultový pôžitok. 

Quentin Tarantino patrí takisto k režisérom, ktorí veľmi nemajú v láske chronologický štýl rozprávania. Síce sa v nelineárnej rovine niesli aj jeho iné filmy, Pulp Fiction je jednoznačne ich zástupca preto, že patrí k hlavným prispievateľom k rastu nelineárnych snímok v postmodernom filme. Začiatok na konci a koniec na začiatku. Nekonvenčná štruktúra si za tie roky našla fanúšikovskú základňu a spolu s ďalšími dielami vystrelila Tarantina na filmovú mapu ako jeden z najväčších talentov.

Fontána (2006)

Film z dielne Darrena Aronofskeho podobne ako jeho ostatné filmy rozoberá duchovno a nesmrteľnosť, život a smrť. Sústredí sa na trvalú lásku, strom života a prameň mladosti. Fontána má tri línie rozprávania. Hugh Jackman sa ako Tommy zaoberá experimentálnymi operáciami na opiciach a dúfa, že nájde liek pre svoju manželku Izzy (Rachel Weisz). V rámci tohto príbehu sa objavuje druhá línia, kde je Hugh španielsky conquistador, ktorého Rachel vyslala, aby našiel biblický strom života. Ten jej má zaručiť nesmrteľnosť.

V tretej línii je zas Jackman astronautom letiacim vesmírom so stromom života, verí totiž, že Izzy je jeho súčasťou. Vedec, bojovník a objaviteľ, všetky tri príbehy vykresľujú Tommyho ako človeka, ktorý odmieta smrť a vždy ju vidí ako nepriateľa, ktorého musí poraziť. Vo všetkých príbehoch chýba láska, ktorá ho má posúvať k dosiahnutiu zázrakov. Úchvatná obrazová kinematografia v kombinácii s hypnotickým dielom dlhoročného spolupracovníka Aronofského Clinta Mansella a intímneho zvukového dizajnu vytvára moderné veľdielo mimoriadnej povahy. Najmä vrchol filmu je to, čo možno opísať ako podstatu kina - skutočný zážitok.

21 gramov (2003)

Viete, že duša váži 21 gramov? Hovorí sa, že presne toľko váhy stratí človek v momente svojej smrti. Čo má v živote skutočnú hodnotu? Zdravie? Šťastie? Rodina? Láska? Viera? Aj o tom hovorí napätá metafyzická poéma režiséra Alejandra Gonzálesa Iňaritu. Príbeh je rozprávaný chaoticky a zmysel začne dávať až pred koncom. Klasickým chronologickým rozprávaním by zrejme nebol natoľko pútavý. Ide o druhú spoluprácu so scenáristom Guillermom Arriagom. 

Arriagov depresívny scenár spája kúsky života jeho postáv v tom, čím sa zdajú byť nejaký zvláštnym spôsobom prehádzané. Postupne vedie diváka k pochopeniu emocionálnych komplikácií v ich živote s neuveriteľnou emocionálnou silou. Smrť, strata, vina a úpadok sú len niekoľkými emóciami, ktoré stoja v centre pozornosti. Scény sa postupne spájajú do život ovplyvňujúcich incidentov, v ktorých sú zahrnuté rôzne charaktery. Vzhľadom na množstvo krátkych scén a rôznych príbehov je priam brilantné, ako dokázali tvorcovia rozprávať príbeh bez akéhokoľvek rušivého momentu. 

Miesto pri mori (2016)

V tomto prípade ide opäť o iný typ rozprávania. Miesto pri mori Kennetha Lonergana malo pred dvoma rokmi obrovské ohlasy. Film si vyslúžil šesť nominácií na Oscara, z ktorých premenil dve - najlepší pôvodný scenár a najlepší herec v hlavnej úlohe. Silný príbeh o rodinných tragédiách chytil za srdcia mnohých fanúšikov. Po smrti svojho staršieho brata zisťuje Lee (Casey Affleck), že bol ustanovený ako jediný opatrovník svojho synovca. V Leeovi sa začínajú vynárať staré rany. 

Dve línie príbehu sa v istom okamihu stretnú a divák sa dozvedá o obrovskej tragédii, kvôli ktorej sa Lee správa tak, ako sa správa. Jedna línia sleduje súčasný vývoj životov hlavných hrdinov, druhá sa sústredí na minulosť. V istom momente sa drasticky pretnú. Ide o tretiu Lonerganovu snímku, pod ktorú sa podpísal aj ako režisér, aj ako scenárista. Dráma odkrýva staré rany a snaží sa analyzovať rôzne spôsoby, akými sa dajú prekonať obrovské tragédie v živote.

Vanilkové nebo (2001)

Vanilkové nebo je príkladom americkej kinematografie inšpirovanej európskymi kolegami. Tom Cruise sa rozhodol spolu so svojou produkčnou partnerkou Paulou Wagnerovou dať španielskemu mysterióznemu thrilleru Otvor oči (1997) nový kabát. Po boku Toma Cruisa si úlohu Sofie zahrala Penélope Cruz rovnako ako v španielskej verzii. Hlavnou postavou je mladý nakladateľ a sukničkár David Ames. Je krásny, charizmatický, plný elánu, peňazí má dostatok a učí sa poriadne si užívať život. Stále však má pocit, že mu niečo uniká. Stretne dievča svojich snov Sofiu, no vzápätí ju stratí.

Napriek tomu, že je doslova stratég milostných pletiek, skĺbiť Sofiu s jeho súčasnou partnerkou Juliou (Cameron Diaz) sa mu nedarí. David však prežije ťažkú autonehodu a zraní si tvár. Nehoda spraví bodku za jeho vzťahom, no otvorí Davidovi novú životnú kapitolu, v ktorej už len ťažko rozozná skutočnosť. Vanilkové nebo takisto patrí do kategórie filmov, ktoré si nestačí pozrieť len raz. Potrebujete väčšiu perspektívu a často aj osobný rozvoj, aby niektoré nuansy filmu „sadli“ presne tak, ako majú.

Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004)

Charlie Kaufman nenatočil veľa filmov, no v pár kúskov dokázal vytvoriť majstrovské dielo. Je autorom snímok V koži Johna Malkovicha či Adaptácia. Zrejme najpamätnejším filmom bude Večný svit nepoškvrnenej mysle. Život osamelého a nesmelého Joela sa od základov zmenil v momente, keď stretol temperamentnú Clementine. Prežili obrovskú a intenzívnu lásku. Všetko sa však zmenilo vo chvíli, keď sa rozhodla odísť a začať znovu bez Joela. Kate Winslet a Jim Carrey v psychologickej dráme ukážu, kam až môže zájsť snaha o prekonanie nešťastnej lásky.

Spomienky sa prelínajú s realitou. Občas máme naozaj problém rozlíšiť to, čo je skutočné a čo nie. V srdcervúcom diele o tom, čo je človek so zlomeným srdcom schopný spraviť, zasiahol široké publikum. Spolu so skvelou vizualizáciou Michela Gondryho vytvoril dielo, v ktorom po každom pozretí nájdete niečo nové. To bolo možné len vďaka elegantne zostavenému štýlu rozprávania. Risk v podobe doslova hazardnej hry s netradičným rozprávaním spája pojmy pamäte a konkrétneho vzťahu medzi spomienkami a stratenou láskou. Bravo!

Annie Hall (1977)

Jednoducho klasika. Čo viac k tomu dodať. Annie Hall patrí k vrcholovým dielam širokej zbierky Woodyho Allena. Film totiž odráža krehkosť lásky. V jednom momente ste neskonale šťastný, v tom ďalšom tápate v hlbinách a šťastné okamihy len hľadáte. Presne tak to vo vzťahoch funguje a Allen je majstrom v zobrazení úskalia medziľudského spolužitia. Hravým spôsobom ukazuje spomienky na detstvo, aktuálny priebeh i úseky ich životov predtým, než sa stretli. 

V tejto snímke sa odklonil od jeho skorších komédií a v tom čase to nebol klasický „Woody Allen“. Definoval však spôsob, akým sa bude v neskôrších rokoch až na pár výnimiek uberať. Ponáral sa do hĺbky vzťahu medzi Alvym a Annie (skvelá Diane Keaton) a jej alter egom, a to bez toho, aby stratil svoj podpis v opäť brilantne zvládnutom dialógu. V rozprávaní sa prelínajú spomienky na ich vzťah, spomienky na ich skorší život, ale aj realita, ktorú prežívajú. Dnes sa nám to zdá ako klasický allenovský štýl, no vtedy bola Annie Hall jedným z jeho prvých experimentov s nelineárnym spôsobom rozprávania, ktorý sa, mimochodom, naozaj vyplatil. 

Mulholland Drive (2001)

David Lynch ako majster psychodrám dokáže dokonale zmiasť aj v klasickom chronologickom štýle. Mulholland Drive je predmetom diskusií aj takmer dvadsať rokov po jeho premiére. Ponúka totiž jednu z najväčších kinematografických mystérií všetkých čias. Príbeh sa začína uprostred losangelskej noci na ulici Mulholland Drive. Schyľuje sa k vražde. Do luxusného cadillacu narazí auto, ktoré šoférovali opití mladíci. Stihne sa tak stať skôr, než muži v oblekoch stihnú zastreliť elegantnú tmavovlásku. Zamotaný príbeh sa rozbieha. 

Lynch tento projekt dlho nerealizoval, materiál po prvotnom pokuse zostrihal za 7 miliónov od francúzskej spoločnosti a spravil z neho celovečerné dielo, ktoré vyhovovalo jeho predstavám. Prvýkrát tu otvorene hovorí o absurdnom svete menom Hollywood, kde hrajú hlavné úlohy závisť, kariérizmus a zákulisná manipulácia. Mulholland Drive sa považuje za najlepšiu prácu spomedzi všetkých Lynchových filmov. Dielo fascinuje a ponúka hypnotické rozprávanie, patrí k snímkam, ktoré ponúkajú rôzne, no mimoriadne ťaživé pohľady na realitu. Relatívne zmätená naratívna štruktúra spája dve vrstvy času - tú z reality a tú zo sveta snov. Sebestačné scény fungujú ako abstrakcie skutočného príbehu a spolu s ostatnými líniami ponúkajú dokonalú hádanku. Rovnako, ako pri ostatných. Raz pozrieť Lyncha určite nestačí.

Autor: © Zoznam/AMaj

Foto: Youtube

Tagy: Jim Carrey Kate Winslet Sean Penn Vanilkové nebo 21 gramov Mulholland Drive Večný svit nepoškvrnenej mysle Memento Pulp Ficiton Fontána Miesto pri mori Annie Hall

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov