Tajomstvá uplakaných scén: Ako to len tí herci robia?!

Colin Farrell
03.12.2014ZaujímavostiNiekedy hercom niet čo závidieť. Keď dôjde na pomyselné lámanie chleba a musia sa pred kamerou rozplakať, nie každému sa to hneď podarí. Tí menej šťastní si vypomôžu očnými kvapkami alebo mentolkou, tí lepší sa v priebehu krátkej chvíle dostanú do stavu, v ktorom sa vedia rozplakať.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Existuje typ takzvaných „uplakaných“ filmov, ktoré útočia na city divákov v nádeji, že tým u neho vyvolajú emocionálnu reakciu v podobe plaču. Vďačným námetom, ako ukázal i nedávny hit Na vine sú hviezdy (alebo kórejský film A Moment to Remember), sú napríklad ťažko chorí mladí ľudia, ktorí tvárou v tvár smrti objavujú kúzlo lásky. Takéto a podobné filmy, ktoré môžu v niektorých divákoch vyvolať silné emocionálne pnutie, sú, vo všeobecnosti, veľmi populárne. Zároveň sú však aj veľmi náročné na hranie, keďže i od samotných hercov vyžadujú neraz citovú zaangažovanosť a to, čo sa laicky označuje plakanie na povel. 


Rozčúlení ľudia v kinách: Toto ich najviac hnevá na upútavkách


Vedieť sa rozplakať na počkanie je, vo väčšine prípadov, vecou dlhej prípravy. Nielen samotný proces rozplakania trvá často niekoľko desiatok sekúnd, ale i naučenie sa toho, ako sa rozplakať vyžaduje dlhodobejší tréning. Ten spočíva v tom, že herec sa naučí, ako byť emociálne otvorený a následne tieto emócie preniesť, obrazne povedané, na plátno. Otvorenie vychádza z toho, čo býva označované, ako seba-stimulácia, kedy si herec premietne do seba pocity ako je napríklad pocit zrady, straty alebo odmietnutia. V tomto smere je viac než dobrým príkladom napríklad Anne Hathaway z Bedárov, ktorá sa natoľko vcítila do postavy prostitútky Fantine, že jej vzlyky a plač vyniesli až Oscara.

Jeden kritik tvrdí, že plač na plátne je najúčinnejší, keď ho divák neočakáva. V tomto smere si tačí spomenúť na záver Kapitána Phillipsa, v ktorom Tom Hanks „vylepšil“ svoju postavu tým, že sa rozplakal. Neočakával to ani divák a dokonca ani štáb, keďže tento jeho plač nebol v scenári. Niekedy však dôjde k opačnému prípadu a režisér tlačí na hercov, aby u nich vyvolal emocionálnu reakciu. Vo filme Skippy Norman Taurog povedal 9-ročnej Jackie Cooper, že jej zastrelí psa. To ju natoľko emociálnej rozrušilo, že jej výkon považovali Akademici za natoľko vierohodný a bravúrny, že ju za to nominovali na Oscara. V Dracule Francis Forda Coppola s Keanum Reevesom častovali Winonu Ryder nadávkami dovtedy, dokým ju tým nerozplakali. 


20 rokov Forresta Gumpa: Pikošky, o ktorých ste určite nevedeli!


Britský herec Ben Lambert hovorí, že nie všetci herci vedia plakať na povel. „Tí, ktorí to dokážu, to zvládajú rozličnými spôsobmi. Existujú na to techniky, ktoré herci používajú, aby sa rozplakali.“ Ako hovorí, zahŕňa to napríklad spomienku na niečo traumatické zo svojho života alebo hlbší ponor do postavy, ktorú stvárňujú. Herec alebo herečka sa, jednoducho povedané, natoľko vcíti do záporných pocitov svojej postavy a natoľko sa rozosmutní, až jej telo na to zareaguje slzami. Príkladom v súčasnej kinematografií je Russell Crowe, ktorý sa v Noahovi natoľko ponoril do svojej postavy, že v určitých okamihoch dokonca nevedel prestať plakať. 

Techniky, ako sa rozplakať na počkanie sa, vo všeobecnosti, delia do dvoch skupín – prvá, takzvaná priama, zahrňuje použitie rôznych prípravkov, ako sú napríklad očné kvapky, mentolka alebo i pretieranie očí pomocou rúk, čo vyústi až do toho, že do oči herca sa „naženú“ slzy. Druhá skupina, takzvaná nepriama, je podstatne širšia a zahŕňa rôzne metódy, ktoré môže herec (ale aj režisér, ako bolo vidieť v prípade Winony Ryder a filmu Dracula) uplatniť. Zaraďuje sa sem napríklad už uvedený „spomienkový plač“, kedy si herec vybaví bolestnú skúsenosť z vlastného života, ale aj „plač strachu“, kedy si protagonista predstaví to, ako by sa cítil, keby sa v jeho živote udialo niečo tragické (zomrel by mu rodinný príslušník, domáce zviera alebo by ťažko ochorel). 


Písali dejiny: Najlepšie filmy podľa historických osobností


Ďalším zo spôsobov je technika zaangažovanosti, kedy herec natoľko empaticky súcití s osudom svojej postavy, že ho to dojme až k slzám. V rámci cvičení podobnej zaangažovanosti sa herec „vnucuje“ do toho, aby si postavu, ktorú stvárňuje, viac pripustil k telu. Akonáhle sa tak stane, radí sa mu, aby nepotlačoval svoje pocity a naučil sa s postavou plakať. Čím viac bude spoločne s ňou roniť slzy, tým viac sa naučí cítiť ako ona a to vedie až k tomu, že sa tak naučí plakať na povel. Dobrým príkladom, kde sa to dá vidieť sú napríklad filmy, v ktorých účinkuje Natalie Portmanová. Kľúčom, ako aj pri všetkých ostatných naučených technikách, sú teda emócie. 

Keď teda najbližšie uvidíte nejakého herca vo filme plakať, tak vedzte, že to je možno spôsobené tým, že sa so svojou postavou až natoľko stotožnil. Ako aj príklad Anne Hathway z Bedárov ukazuje, tak práve podobní herci sú schopní podať svoju postavu čo najvierohodnejšie a získať si tak priazeň nielen divákov, ale aj kritikov.

Zdroj: Boris 

Tagy: Colin Farrell Russell Crowe Tom Hanks Anne Hathaway

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov