Filmári si veľmi skoro uvedomili, aký veľký potenciál majú filmy, v ktorých hrdinovia cestujú časom. Do dnešných dní vznikli desiatky takýchto „cestovateľských“ filmov, v ktorých sa postavy vracali či už do minulosti, alebo skákali do budúcnosti. Po niektorých z nich dnes už obrazne povedané, ani pes neštekne, iné sa dodnes držia na výslní.
Pravdepodobne najznámejším filmom z ranej éry filmu, v ktorom hrdinovia cestovali časom je dnes už prakticky zabudnutý klenot pod názvom Just Imagine z roku 1930. Film, ktorý na svoju dobu ohuroval svojimi špeciálnymi efektami, sa pokúsil ukázať to, ako by vyzeral New York v roku 1980. Filmári ho zobrazili ako mesto s veľkými budovami, ktoré obývali ľudia, ktorí už k životu nepotrebovali mať ani vlastné meno a všetci sa označovali len číslami. Možno tam žil aj C-3PO, kto vie. Samozrejmosťou boli už aj lety na Mars či nové formy sexuálneho styku.
Skutočne originálne pristúpil k cestovaniu času známy hororový guru Roger Corman (režíroval napríklad Jamu a kyvadlo, Zánik domu Usherovcov alebo Masku červenej smrti), ktorý v roku 1957 prepojil dva zdanlivo nesúvisiace žánre, rozprávku a horor, do jedného. V The Undead tak cestuje zhypnotizovaná žena do stredoveku, kde sa však nešťastne ocitne v tele čarodejnice, ktorej hrozí smrť. Samozrejme, nie je to čistokrvný horor, ale skôr nie úplne podarený žánrový mix, ale stále známejší a lepší než niektoré iné filmy z toho obdobia.
Jedným z dodnes najznámejších filmov o cestovaní v čase je filmová adaptácia románu H. G. Wellsa Stroj času z roku 1960 (remakovaná v roku 2002 v hlavnej úlohe s Guyom Pearceom). Hoci je to adaptácia pomerne voľná, svojho času svojimi špeciálnymi efektmi natoľko uchvátila Akademikov, že tí filmu udelili za to Oscara. V dobre známom príbehu sa hlavný hrdina menom H. G. Wells dostane do budúcnosti, v ktorej o nadvládu nad planétou poznačenou stáročnou nukleárnou vojnou bojujú mierumilovní Eloiovia a krvilační Morlokovia.
V roku 1962 mohli diváci v kinách vidieť pred Godardovým Alphavillom ako ochutnávku atypický foto-film pod názvom La Jetée. V tom čase ešte samozrejme nikto netušil, že tento bezmála polhodinový „kraťas“ Chrisa Markera sa o vyše tridsať rokov na to stane pre Terryho Gilliama jedným z hlavných podkladov pre dnes legendárny film Dvanásť opíc. Chris Marker dokázal v La Jetée vyťažiť z minimálneho rozpočtu maximum a prostredníctvom sugestívnej hudby i správne zaangažovaného rozprávača vytvoril na svoje možnosti priam neuveriteľný film.
Rok 1968 priniesol ďalší veľký klenot, ktorý stal na počiatku dlhej a miestami až nekonečnej série, rebootov a remakov – Planétu opíc. V úplne prvom príbehu pristane pilot na planéte podobnej Zemi, na ktorej však nevládnu, ako on dúfal ľudia, ale inteligentné opice. Film spustil v zámorí „opičí“ booom, ktorý vyvrcholil dvomi nomináciami na Oscara i ďalšími filmovými pokračovaniami, ktoré však nenadviazali na úspech prvého filmu. Planéta opíc sa však na desaťročie stala kasovo najúspešnejším americkým sci-fi filmom a o tento primát ju pripravili až Lucasove Hviezdne vojny.
Úspech amerických cestovateľov v čase „nakopol“ aj ruských filmárov. Tí, z ideovo-politických príčin nemohli natočiť nejaký vážny film, a tak siahli po tom jedinom čo mohli – po komédií. Šurik Timofejev v dnes už snáď legendárnej komédií Ivan Vasiljevič mení povolanie, sa vráti strojom času do obdobia vlády Ivana Hrozného, pričom krutý panovník si to neplánovane namieri do Šurikovej súčasnosti. A keď sa pokazí stroj času, o problém je postarané. Ruskí diváci na Ivana Vasiljeviča chodili húfne do kín a len v roku 1973 sa predalo bezmála 61 miliónov lístkov.
Tajomná žiara nad Pacifikom (1980) bola svojho času jedným z najočakávanejších filmov v Česko-Slovensku. Tesne pred premiérou jej však príslušné orgány vystavili stopku, keďže si povšimli, že film evidentne propaguje americké námorníctvo, respektíve celú armádu. Premiéry vojnového science-fiction sa tak diváci dočkali až s niekoľko-ročným odstupom, no i tak sa stal film aj v našich končinách pomerne veľkým hitom. A dodnes je aj jediným filmom, v ktorom si bok po boku zahrali dve hollywoodske legendy – Kirk Douglas a Martin Sheen.
Medzi rokmi 1984 – 1985 vznikli dva filmy, ktoré natrvalo zmenili podobu mapy filmového sveta. Ba čo viac, oba pracovali s motívom cestovania v čase, oba však iným spôsobom. Terminátor (1984) Jamesa Camerona predostrel pred divákov nepríjemnú víziu budúceho sveta, v ktorom vládu prevzali stroje, ktorých cieľom je vyhľadiť ľudskú rasu. Terminátor, napriek tomu, že mu svojho času málokto veril. sa stal kasovo jedným z najúspešnejších filmov v roku 1984. Dnes už môžeme len špekulovať, ako by dopadla kariéra Arnolda Schwarzeneggera, nebyť toho, že Jamesa Camerona jeden Terminátor navštívil v sne.
Dlhých sedemnásť rokov bol, čo sa kasového príjmov týka, jasnou jedničkou medzi filmami s témou cestovania v čase Zemeckisov Návrat do budúcnosti (1985) V tomto dnes už kultovom filme mladík menom Marty McFly s pomocou bláznivého vedca a jedného stroja času zažije najväčšie dobrodružstvo vo svojom živote. Michaela J. Foxa vystretila úloha vo filme do hollywodského Olympu, a Ralph Macchio, Daniel z Karate Kida, ktorý možnosť zahrať si v tomto filme odmietol, si asi dodnes búcha hlavu o stenu.
Aj posádka združená okolo Kapitána Kirka v Star Treku z času na čas cestovala do minulosti. V celovečernom filme z roku 1986 Star Trek: Cesta domov sa poskúšali zachrániť svoju budúcnosť v minulosti a to tým, že chceli zachrániť živočícha, ktorý bol v 23. storočí už vyhynutým druhom. Práve tento celovečerný film považujú mnohí fanúšikovia za vôbec najlepší z celej Startrekovskej série s Kirkom. Je dobrodružný, zábavný, správne uletený, nechýba mu ani náznak romantiky a napätie. Vďačiť za to môžu schopným rukám Leonarda Nimoya, ktorý po úspechu Hľadania Spocka dostal od štúdia voľnú ruku, čo aj patrične využil.
To najlepšie, čo vzniklo po roku 1990, vám prinesieme v niektorom z ďalších článkov.
