Zaslúžilá umelkyňa, ktorá ale nesmela vystupovať, signatárka Charty 77 a disidentka, ktorá dávno predtým podpísala spoluprácu s komunistickou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) - to je len časť paradoxov z nevšedného života herečky Vlasty Chramostovej. Životný príbeh mimoriadne nadanej filmovej a divadelnej umelkyne, ktorá zomrela 6. októbra 2019 vo veku 92 rokov, v sebe zvláštnym spôsobom odzrkadľoval vývoj českých dejín druhej polovice 20. storočia.
"Mala som tri životy. Herecký, disidentský a život návratu," charakterizovala raz Chramostová svoju životnú púť. "Všetky boli bohaté a zložité. Aj dlhé ..." Herečka vlastného bytového divadla, neskôr doyenky Národného divadla, v roku 2015 vstúpila do Siene slávy prvej českej scény, už o sedem rokov skôr prevzala aj zvláštnu cenu Thálie. Za zásluhy o demokraciu a ľudské práva jej prezident Václav Havel v roku 1998 udelil Rad Tomáša Garrigua Masaryka.
Herecký život
Herecký život Chramostovej začal v jej rodnom Brne, nakoniec ale v roku 1950 zakotvila v pražskom Divadle Československej armády (dnes Divadlo na Vinohradoch). Sľubne rozbehnutú kariéru však ohrozilo manželstvo s riaditeľom brnianskeho rozhlasu Bohumilom Pavlincom, ktorý po politickom procese s jeho známym Ottom Šlingom upadol v 50. rokoch do nemilosti. Oveľa tvrdšou ranou však bola pre Chramostovú smrť ich štvorročného syna, ktorý zomrel pri dopravnej nehode v roku 1963.
Na Vinohradech Chramostová stvárnila rad výrazných rolí, napríklad Máriu Stuartovú, Annu Kareninu, Roxanu v Cyranovi z Bergeracu alebo kritikmi vysoko oceňovanú Hanu Jelkesovou v hre Noc s leguánom. V roku 1950 debutovala aj pred kamerou, a to snímkou Past. V nasledujúcej dekáde mohli Chramostovú diváci vidieť vo filmoch Až príde kocúr (1963), Biela pani (1965), Klapzubova jedenástka (1967) alebo ako Lakmat v slávnom Spalovačovi mŕtvol (1968).
V roku 1970 odišla Chramostová z Vinohradov do Divadla za bránou Otomara Krejčiho, ktoré však krátko potom muselo skončiť. V chebskom divadle si ešte v roku 1973 zahrala v Matke guráže, po nej už ale nasledoval zákaz verejného vystupovania. Jeho príčinou bol angažmán Vlasty Chramostovej v roku 1968. Pri obsadení Československa vojskami "spriatelených krajín" pomáhala druhému manželovi, kameramanovi Stanislavovi Milotovi (1933 až 2019), robiť zábery okupantov.
Disidentský život
Svoj nesúhlas s inváziou dala herečka najavo tiež odchodom z Vinohradov a vystúpením z KSČ. Po zákaze vystupovania začal pre Vlastu Chramostovú druhý život - disidentský. Pretože sa nechcela divadla vzdať, začala spolu s priateľmi organizovať súkromné produkcie. V bytovom divadle vzniklo napríklad predstavenie Všetky krásy sveta na počesť obľúbeného básnika Jaroslava Seiferta alebo Hra na Mackbeth, Appellplatz či Dávno, dávno už tomu.
V apríli 1989 bola Chramostová odsúdená na podmienečný trest za Prehlásenie k Palachovmu týždňu. O to prekvapivejšie bolo potom po novembri 1989 uvedenie jej mena na neoficiálnom zozname spolupracovníkov ŠtB. Herečka priznala, že v 50. rokoch tajnej polícii podpísala viazacií akt. "Diabol ma dostal na pýchu a ješitnosť. Pomýlil ma ilúziami o sebe i o spoločnosti. Kúpil si ma za predstavu ľahšieho, úspešnejšieho života, ktorému nebudú odteraz kladené žiadne prekážky," napísala v pamätiach.
Život návratu
Nové obdobie - život návratu - začal Chramostovej po novembri 1989. Prišla ponuka angažovania sa v Národnom divadle. "Vrátiť sa pre mňa bolo neopísateľne ťažké. Preto som poldruha roka váhala," povedala. Stálou členkou činohry sa stala v roku 1991. Objavila sa v inscenáciách Falkenštejn, Oblak a valčík, Blúdenie, Maryša, Lucerna alebo vo svojej benefícii Tri životy. S javiskom sa rozlúčila v roku 2010 titulnou rolou Babičky v dramatizácii románu Boženy Němcovej.
V 90. rokoch sa Chramostová tiež vrátila k filmu. Za výkony v snímkach Treba zabiť Sekala (1998) a Kuře melancholik (1999) bola nominovaná na Českého leva. Zahrala si tiež v televíznej inscenácii PF 77, dramatickom príbehu o cti, morálke a dôstojnosti, za ktorý získala Cenu Českej filmovej a televíznej akadémie ELSA. Účinkovala tiež v seriáli Hraběnky (2007) či vo filme Odcházení (2011), rovnako ako v inscenácii tejto divadelnej hry Václava Havla.
Minulý režim vraj Chramostovej a Milotovi pomohol prežiť humor. "Človek sa musí dopracovať k nadhľadu nad sebou samým. Nás vtedy držala jedine sranda. Bolo to nutné, pretože pripustiť si množstvo vecí bolo veľmi bolestné," povedala herečka, ktorá svojho manžela prežila o necelého trištvrte roka.
