Českého režiséra Miroslava Krobota poznali dlho hlavne milovníci českého divadla, neskôr ale jeho zachmúrenú tvár objavili filmoví režiséri a šumperský rodák sa zaradil medzi neprehliadnuteľných hercov. Krobot, za ktorého inscenáciami sa jazdilo do Chebu alebo Hradca Králové, založil v polovici 90. rokov Dejvické divadlo, ktoré sa pod jeho vedením stalo vyhľadávanou scénou. Ako umelecký šéf v Dejviciach skončil pred siedmimi rokmi, zostal ale ako režisér aj herec. Navyše Krobot, ktorý 12. novembra oslávil sedemdesiatiny, začal tiež režírovať filmy a seriály.
Z vedenia Dejvického divadla Krobot odchádzal s predstavou, že bude častejšie jazdiť do rodného kraja a taktiež už bude robiť len to, čo naozaj chce. Realita ale bola trochu iná. "Snažím sa. Problém je v tom, že neviem hovoriť nie. Ale učím sa to," zveril sa vlani Lidovým novinám režisér a herec, ktorý v uplynulých rokoch okrem účinkovania v divadle a pred kamerou dokončil dva vlastné filmy - Díra u Hanušovic a Kvarteto - a ďalší nazvaný Šnajdr práve dokončuje. Režijne sa podieľal aj na "dejvických" seriáloch Hotel štvrtá hviezda a Skaza Dejvického divadla a vlani tiež vydal knižnú prvotinu nazvanú Nečíst.
Šumperský rodák, ktorý sa v nadsádzke označuje za "napoly Sudeťáka a napoly Hanáka" hovorí, že veľký vplyv na jeho tvorbu malo aj to, že do siedmich rokov býval s rodičmi na dedine. "Malá dedina, 60 čísel, považujem to za životné šťastie. Vyšehoří je pre mňa základ všetkého. V tých rokoch je človek ako nepopísaný papier, a tam som podvedome získal niečo, čo sa nedá nikdy zlikvidovať," vysvetlil.
Ako dieťa chodil do atletického oddielu, hral futbal, korčuľoval, nakoniec ale vyhrala kultúra. "V pätnástich, šestnástich rokoch, keď sa zo mňa stal zúrivý čitateľ, som celkom často jazdil do olomouckej vedeckej knižnice a požičiaval si v nej knižky, ktoré v Zábřehu nemali," spomínal na dospievanie pred pár rokmi v Mladej fronte Dnes.
Prvé kroky s divadlom zažil už na gymnáziu
Už na gymnáziu mal Krobot prvýkrát čo do činenia aj s divadlom, po maturite potom bez väčšej prípravy skúsil prijímačky na réžii na brnenskej JAMU – a uspel. Na škole ešte stihol zažiť atmosféru roku 1968, po absolutóriu zamieril v roku 1975 do Chebu za vtedy už proskribovaným Janom Grossmanom, s ktorým o štyri sezóny neskôr prešiel do Hradca Králové. Na začiatku 80. rokov dostal Krobot angažmán v pražskom Realistickom divadle, odkiaľ po novembri 1989 prešiel do Národného. V roku 1993 si dokonca vyslúžil cenu Alfréda Radoka za dramatizáciu Roku na vsi (po druhýkrát na týchto cenách ako režisér zabodoval o 18 rokov neskôr už v Dejviciach za inscenáciu Kaurismäkiho filmu Muž bez minulosti).
V polovici 90. rokov ale Národné divadlo opustil. "Ako som po rokoch zistil, tak mi sa v Národnom podľa mojich predstáv podarili dva tri kusy," spomínal raz so skepsou. "Znamená to robiť veľa kompromisov, človek sa neustále stráži, všetko paušalizuje, až mu z toho nakoniec vylezie úplne blbé predstavenie," povedal aj o atmosfére v "Zlatej kaplnke" Krobot, ktorý si ako umelecký šéf do Dejvíc pred štvrť storočím priviedol partiu vtedy nie príliš známych tvárí, z ktorých sú dnes uznávaní herci. "Prial som si vytvoriť miesto, kam sa nebude divák chodiť len pobaviť, ale hlavne nasať atmosféru, kam príde za určitým spôsobom myslenia," opísal svoju motiváciu.
Krobot nebol sám, kto do začínajúceho súboru prišiel z veľkej scény, podobnú cestu zvolila aj jedna z opôr Dejvického divadla, Ivan Trojan, ktorý opúšťal – mimochodom za veľkej nevôle otca Ladislava – Vinohradské divadlo. Odvaha sa ale nakoniec vyplatila, Dejvické divadlo sa čoskoro stalo pražským divadelným fenoménom, ktorý uznáva kritika a zároveň sa na jeho predstavenie kvôli enormnému záujmu len ťažko zháňajú vstupenky. K umeleckému vedeniu a režírovaniu Krobot časom pridal aj herectvo, hoci na svoje výkony hľadí skepticky. "Rozhodne neberiem svoje herectvo vážne, nie som žiadny herec," priznáva.
Krobot má na narážky na jeho legendárnu scénu s podšálkami už averziu
S jeho zachmúrenou tvárou sa diváci mohli viac zoznámiť po tom, čo kývol na ponuku režiséra Petra Zelenku. V Příbězích obyčejného šílenství nestál na javisku prvýkrát, predtým ale len zdieľal osud iných režisérov, ktorí len zaskakovali. Za herecký debut si vtedy päťdesiatjedenročný divadelník odniesol dokonca cenu Alfréda Radoka v kategórii talent roka. "Tá rola je akoby pozorovateľská, taký pomalý introvert, čo mi vyhovuje," vysvetlil Krobot, ktorý dostal výrazné role aj pred kamerou, či už v prepise Zelenkovej hry z roku 2005 (získal Českého leva) alebo v koprodukčnom filme Muž z Londýna (2007).
"Zaujímavé je, že sa pred kamerou nehanbím zďaleka tak ako na javisku," povedal Krobot, ktorého si diváci pamätajú napríklad z Účastníkov zájazdu (2006) - na narážky na tému podšálky už má ale "ľahkú averziu".
Pamätáme si ho tiež z Aloisa Nebela (2011), Okresného preboru (2012), Revivalu (2013), Štvrté hviezdy (2014) či minuloročnej snímky Muž so zajačími ušami (2020). "Keď dostanem zaujímavú úlohu, tak ma jednoducho baví ju hrať," tvrdí Krobot, pre ktorého sa divadlo a film stali osudom aj v súkromí. Jeho manželkou je herečka Hana Doulová a hereckú kariéru si vybrala aj dcéra Lenka. Okrem nej majú Krobotoví ešte dcéru Jánu a syna Vojtecha.
