Nezabudnuteľný český komik a herec: Zákernú chorobu tajil, zomrel ako 30-ročný... Hral však do konca

03.12.2021Herci a herečky Jiřímu Grossmannovi nadelili sudičky do kolísky mnoho talentov. Hral na niekoľko hudobných nástrojov, skladal, písal texty piesní i poviedky – a tiež spieval, svoj príjemný barytón uplatnil najmä v štýle country. Spolu s Miloslavom Šimkom potom Grossman vytvoril legendárnu komickú dvojicu vyznávajúcu recesiu, paródiu a čierny humor. Časť ich vystúpení sa zachovala na nahrávkach aj televíznych záznamoch a dodnes dokážu pobaviť. Všestranne nadaný umelec, ktorý si rád užíval život, sa ale dožil iba 30 rokov, zomrel 5. decembra 1971 na rakovinu, ktorú by dnes už zrejme lekári dokázali vyliečiť.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Z pôsobenia v divadle Semafor je dnes Jiří Grossmann známy hlavne ako herec a spoluautor divadelných textov a humoristických poviedok, pôvodne ale na konci 50. rokov minulého storočia začínal ako muzikant. Hral na trombón a kontrabas, ovládal ale aj klavír, bendžo a gitaru. Rodičia, ktorí na vlastnej koži obaja spoznali ťažký život hercov, z neho chceli mať študovaného človeka. 

V roku 1960 zmaturoval a potom absolvoval tri roky na stavebnej fakulte ČVUT. Po siedmom semestri ho ale definitívne zlákalo divadlo. V plzenskej Alfe dostal prvý profesionálny angažmán. Na začiatku 60. rokov sa potom v Divadelnom klube Olympik prvýkrát stretol so svojim budúcim partnerom Miloslavom Šimkom.

Hudobne nadaný Grossman a vyštudovaný pedagóg Šimek si čoskoro padli do oka. Ešte než oboch povolali na vojnu, vytvorila dvojica Š+G niekoľko predstavení. Počas vojenskej služby sa ale ich cesty na nejaký čas rozišli. Šimek slúžil u spojárov, Grossman sa dostal na "fešácku" vojnu medzi armádnych umelcov. 

S Armádnym umeleckým súborom Víta Nejedlého obchádzal posádky. Keď ale Šimek, ktorý slúžil v rovnakom čase, založil v Ruzyni divadlo Vojenské jeviště, Grossmann si podal žiadosť o preloženie. A pri vstupnej prehliadke lekár zistil jeho zhubnú chorobu - Hodgkinovu chorobu, v tom čase nevyliečiteľné nádorové ochorenie lymfatických uzlín.

Nezabudnuteľné duo Grossmann - Šimek

Grossman odišiel do civilu a keď uniformu vyzliekol aj Šimek, dali sa zase dohromady. Po návrate do Prahy odštartovali najslávnejšiu éru klubu Olympik (pôvodne sídlil v priestoroch dnešného Studio Ypsilon, v rokoch 1966 až 1972 potom v sále bábkového divadla Slniečko vo vtedajšom Detskom dome) a napriek nevšímavosti oficiálnych médií so slávou fenoménu Š. Úspešnú dvojicu angažoval Jiří Suchý z divadla Semafor, kde od roku 1967 uviedli množstvo úspešných premiér: niekoľko Besiedok, štyri Návštěvní dny, hru Othello odpadá alebo Večer v kulečníku či Večer pro otrlé alebo pět Pupáků.

Okrem divadelnej dráhy sa Jiří Grossmann usilovne venoval hudbe, vytvoril napríklad na sto textov pre iných spevákov, prevažne zo semaforského okruhu. Nade Urbánkovej napísal hit Závidím, Eve Olmerovej Čekej tiše, pre Milušku Voborníkovú Gimi Det Ding. Zásadný význam mali Grossmanove texty pre speváka Pavla Bobka, ktorý sa pôvodne staval k češtine skepticky a dával prednosť anglickým originálom. 

Ako spevák si Grossmann zakladal na svojom príjemnom barytóne a našiel sa najmä v štýle country. A okrem účinkovania na javisku si zahral aj v slávnom filmovom muzikáli Jiřího Menzela Zločin v šantánu (1968), bola to ale jeho jediná rola pred kamerou.

Popularita dvojice Šimek a Grossman kulminovala po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968, kedy sa v ich vystúpeniach stále častejšie objavovali prvky politickej satiry. Grossmann bol medzi kolegami z divadelnej a hudobnej branže veľmi obľúbený. Väčšina z nich ho vykresľuje ako výnimočne nadaného človeka. Sám sa naučil na niekoľko hudobných nástrojov a mal talent na jazyky. Bol zábavný spoločník, ale v súkromí vraj uzavretý, tichý. Aj keď nie vždy. "Komediantstvo mal v krvi odmalička. Pamätám sa, že keď som mala štyri roky, on hral medvedíka, ktorý mal umrieť. Vžil sa do úlohy tak, že som plakala," spomínala na Grossmanna jeho neter Irena Janečková.

Napriek ťažkému osudu hral do konca, jeho choroba bola akési tabu

Svojou chorobou sa Grossmann nechcel nechať obmedzovať, takmer do poslednej chvíle tvoril a ešte na jeseň 1971 sa – hoci ťažko chorý – objavil na javisku. Choroba však ovplyvnila jeho tvorbu, na zmienku stojí poviedka Jak jsem ochořel alebo hit Závidím, ktorého text napísal pre Naďu Urbánkovú. "Vždyť já chci jen žít/ Jak žít se má/ A o nic víc/ Je to jen má touha šílená...," spievala Urbánková aj na poslednom rozlúčku s Grossmanom. "Bola to pesnička, ktorú Jirka zložil sám na seba. Bolo to jeho vyznanie, aj keď nám to nechcel dať najavo," spomínal v televíznom programe Príbehy slávnych fotograf a Grossmanov priateľ Milan Wágner.

"Neskôr mu začali vymieňať krv, začali sa mu robiť pásové opary. Jeho stav sa zhoršoval, ale táto téma bola medzi nami akési tabu. Nechceli sme si ani jeden priznať, že ten koniec príde," rozprával o Grossmanovi jeho javiskový partner Šimek. Toho, ako veľmi sa snažil nedať sa chorobou ovplyvniť, si nešlo nevšimnúť. "Obdivoval som ho, tú jeho ohromnú statočnosť. Pretože on jednoducho vošiel na scénu a hral - a už sa sotva udržal na nohách," zložil Grossmanovi v televíznom dokumente za jeho osobnú statočnosť a silnú vôľu poklonu aj klasik českého humoru Jiří Suchý.

Zdroj: ČTK 

Foto: Repro foto YouTube/6529; Video: YouTube/boris wolfgang Dobak

Tagy: Jiří Grossmann

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov