Slávne Čeľuste spustili krvavú pomstu: Svoj čin oľutoval aj autor knižnej predlohy

Čeľuste
11.06.2015ZaujímavostiSlávna snímka Čeľuste bola označená ako najdesivejší trhák vôbec a v mnohom utváral pohľad väčšiny ľudí na žraloky. Tieto stvorenia si ale nezaslúžia mať takúto zlú povesť, napísala britská BBC.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Bolo leto roku 1975 a dokonca aj kŕmenie rybičiek sa zdalo byť nebezpečné a na pobreží panoval strach. Pred štyridsiatimi rokmi vstúpil film Čeľuste na filmové plátna. Všetky kiná premietali príbeh, ktorý u divákov vyvolával predstavy, že aj v skutočnom živote na ne na pláži zaútočí obrovský biely žralok. Čeľuste boli pre veľké biele žraloky určitým medzníkom," hovorí Oliver Crimmen, ktorý mal viac ako 40 rokov na starosti oddelenie rýb v londýnskom múzeu. "Zaznamenal som veľkú zmenu u verejnosti aj vo vedeckom vnímaní žralokov po tom, čo bola vydaná kniha Čeľuste Petera Benchleyho a následne podľa nej vytvorený film," dodal. Kľúčovým problémom snímky bolo, že vykreslil žraloky ako pomstychtivé tvory. Príbeh sa odohráva okolo jedného žraloka, ktorý akoby nenávidel len určité osoby a išiel po nich s cieľom ich zabiť.


Fikcia alebo realita?: Neuveríte, ale tieto filmy vymyslel sám život


Snímka je voľne založená na skutočnom incidente z roku 1916, kedy veľký biely žralok napadol plavcov pri pobreží New Jersey. "Východné pobrežie USA zasiahla obrovská vlna testosterónu. Potom, čo videli Čeľuste, rozhodli sa tisíce rybárov, že žraloky dostanú," opísal reakcie na film George Burgess z výskumného programu pre žraloky na Floride. "Nemuseli ste mať skvelú loď alebo vybavenie, každý priemerný chlapík mohol chytiť veľkú rybu a bez výčitiek - boli to predsa zabijaci ľudí," dodal.

Autor knihy Čeľuste Peter Benchley bol z týchto reakcií znepokojený. "Keby som vedel, čo viem teraz, nikdy by som tú knihu nenapísal," uviedol o mnoho rokov neskôr. "Žraloky nemajú za cieľ ľudské bytosti a určite k nim nechovajú žiadnu nenávisť," dodal. Zvyšok svojho života strávil Benchley kampaňou za ochranu žralokov.

Podľa Burgessa poklesol v rokoch po premiére Čeľustí počet veľkých bielych žralokov pri východnom pobreží Severnej Ameriky o 50 percent. Výskum biologičky Julie Baumové v rokoch 1986 až 2000 potom dospel k záveru, že v severozápadnom Atlantiku klesol o 89 percent počet žralokov kladivohlavých, o 79 percent počet veľkých bielych žralokov a o 65 percent počet žralokov tigrích. Tieto zmeny však nenastali len kvôli športovému rybolovu, oveľa väčší počet žralokov býva zabitých omylom pri obchodnom rybolove alebo tiež cielene kvôli polievke zo žraločích plutiev, ktorá je populárna v Ázii.

Od 90. rokov minulého storočia začali byť veľké biele žraloky v mnohých častiach sveta chránené, napríklad v Kalifornii, Austrálii, na Novom Zélande a v Južnej Afrike. To prispelo k zvýšeniu počtu týchto zvierat, stále to ale ani vzdialene nedosahuje úrovne pred rokom 1975. Nemožno poprieť, že Čeľuste hlboko zasiahli našu psychiku a náš strach zo žralokov narástol. "Žraloky na filmovom plátne pred rokom 1975, to bola úplne iná kategória," uviedol John Mullarkey, profesor filmovej a televíznej vedy na univerzite v Kingstone. "V Čeľustiach vás toto obrovské stvorenie dlhé šesť až deväť metrov môže zožrať celého ... To zasiahlo predstavivosť verejnosti," dodal.

Nie je žiadnym prekvapením, že ľudia sa radi boja tvorov ako sú žraloky a zízame na ne škárami medzi prstami, keď si zakrývame oči pri sledovaní filmov ako Čeľuste. "Nebojíme sa predátorov, sme nimi fascinovaní," hovorí zoológ Edward Wilson z Harvardovej univerzity. Ľudia si o nich podľa neho radi rozprávajú príbehy či vymyslené historky, pretože "fascinácia vytvára pripravenosť a pripravenosť súvisí s prežitím, takže milujeme naše príšery". V skutočnosti je to tak, že niektoré druhy veľkých žralokov útočia na ľudí - ročne je zabitých asi desať ľudí, hlavne veľkým bielym žralokom, žralokom belavým a žralokom tigrím. Len veľmi zriedka sú ale obete žralokom zjedené, väčšinou zomierajú na šok.


Improvizované umenie: Toto sú najlepšie scény, ktoré vznikli náhodou


Pre útok žraloka existujú dva obvyklé dôvody. Po prvé si žralok plavcov pletie s jeho bežnou korisťou ako sú tulene, navyše keď sa ľudia vo vode prudko pohybujú a majú na sebe lesklé predmety, ktoré pripomínajú rybiu kožu. Po druhé žralok vždy skúša podľa jedného sústa, či ide pre nich o vhodnú potravu, keď zistí, že nestojíme za moc, vypľuje nás. Niektorí z vedcov s týmto odôvodnením súhlasia, iní sa ale domnievajú, že žraloky veľmi dobre vidia a majú aj dobre vyvinutý čuch, takže by si nás s tuleňmi nepomýlili. Skôr je podľa nich pravdepodobnejšie, že napríklad veľké biele žraloky v ľuďoch vidia iných predátorov, s ktorými môžu súperiť o jedlo. Keď na nás útočia, nechcú nás zjesť, ale chcú, aby sme opustili určitú oblasť. Experti na výskum žralokov RA Martin, Neil Hammerschlag a Ralph Collier skúmali množstvo útokov a zistili, že sa žralok pred útokom najprv stavia do určitej agresívne pozície a tak vysiela varovanie. Keď je ignorované, zaútočí. Štatistiky tieto ich prieskumy potvrdzujú. V USA dochádza priemerne k 19 žraločím útokom ročne, zaznamenané ale je len jedno úmrtie za dva roky.

Od Čeľustí uplynulo 40 rokov a naše vnímanie oceánu sa pomaly mení. Narastá snaha o ochranu žralokov a väčšie pochopenie pre tieto tvory, ktorí sú fascinujúcimi predátormi. Volanie po ich ochrane je čím ďalej tým hlasnejšie a aj keď je pre väčšinu ľudí ťažké ich milovať, získavajú si väčší rešpekt. Už pre nás nie sú len zločineckými stvoreniami, sme oveľa viac ochotní prijať ich prítomnosť. A z toho by mal autor Čeľustí Peter Benchley radosť.

Zdroj: ČTK 

Foto: telkáč, youtube

Tagy: Čeľuste

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov