Ak ste sa pred polstoročím vybrali do kina, existovala šanca, že film, na ktorý ste chceli ísť jednoducho zakázali. Obsahoval totiž niečo, čo sa vtedajším cenzorom a politickej elite nepáčilo.
Politická moc sa už odpradávna pokúšala ovplyvňovať to, čo si občania v spoločnosti môžu a čo by si už nemali prečítať, respektíve vidieť. Už grécky filozof Platón navrhoval, aby z Homérových eposov boli vylúčené pasáže, v ktorých hrdinovia plačú, keďže to mohlo mať neblahý vplyv na bojaschopnosť obyvateľstva. Tento vývoj kulminoval v 20. storočí vo fenoméne takzvaných trezorových filmov.
Tento termín dnes chápeme dvojako. V širšej definícii sem zaraďujeme všetky filmy, ktoré politická moc z rôznych príčin zakázala uviesť. V užšej definícii sa pod trezorovými filmami myslia všetky tituly, ktoré odmietli komunisti v Česko-Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Tieto filmy spájalo to, že rozličnými spôsobmi útočili na vtedajšie politické elity. Veľa autorov bolo kvôli svojim snímkom perzekuovaných a mnohí museli emigrovať.
Až po roku 1989 získali diváci, častokrát aj niekoľko desiatok rokov od poslednej klapky, možnosť po prvýkrát vidieť vybrané filmy. Tie boli dovtedy pevne uzamknuté v trezore a kiná ich nesmeli uvádzať. Dnes sa radia do zlatého fondu česko-slovenskej kinematografie. Zároveň sú ukážkou obdivuhodnej odvahy celého štábu, ktorí sa pustili do takto otvoreného boja s vládnucou mocou vedomí si následkov, ktoré to môže a častokrát aj malo.
Ktoré filmy a prečo sa teda ocitli v pomyselnom trezore?
Všichni dobří rodáci (1968)
Máj 1945. Ľudia sa v jednej moravskej dedinke schádzajú v miestnej krčme a oslavujú koniec vojny a príchod nových, možno krajších časov. Tri roky na to však prichádza kolektivizácia, ktorá občanov a niekdajších kamarátov poštve proti sebe. Režisér Vojtěch Jasný si týmto filmom a realistickým stvárnením údajne prospešnej kolektivizácie proti sebe poštval vládnucu elitu a bol napokon nútený emigrovať do Západného Nemecka.
Žert (1968)
Trezorové filmy boli rozdelené do dvoch skupín – na také, ktoré boli priamym a neskrytým útokom na režim a na také, ktoré svoju výpoveď ukrývali do symboliky a metafor. Žert bol prvým typom filmu. Popisuje pád univerzitného študenta, ktorého nevinný vtip privedie až do pracovného tábora. Komunisti tento vtip doceniť nevedeli a režiséraJireša za film stíhali. Aby sa rehabilitoval, musel nakrútiť film, ktorý by sa režimu páčil.
Prečítajte si tiež - Keď zasiahne cenzúra: Desať filmov, ktoré si niekde nepozriete!
Bílá paní (1965)
Slávna Bílá paní Zdeňka Podskalského staršieho bola síce žánrovo zaradená medzi komédie, no komunistompri nej príliš do smiechu nebolo. Satira o žene, ktorá vystúpi z obrazu, totiž zobrazovala dedinčanov a mužov a ženy lojálnych režimu ako tých, ktorých môže zázrak v podobe bielej paní priviesť na správnu životnú cestu a otvoriť im oči. To však komunisti nechceli, tí chceli, aby ľudia mali oči stále zalepené.
Skřivánci na niti (1969)
Menzelovi Skřivánci na niti nakrútení podľa predlohy Bohumila Hrabala demýtizujú to, že vo väzení boli len zločinci. Komunisti totiž na nútené práce neposielali zločincov, ale skôr všetkých tých, ktorí im boli nepohodlní – intelektuáli, veriaci, politickíoponenti, neúspešní emigranti a iní. Film skončil, podobne ako aj ostatné, na desiatky rokov v trezore a diváci si ho prvýkrát mohli pozrieť až v roku 1990.
O slavnostia hostech (1966)
Režisér Jan Němec natočil v roku 1966 podobenstvo, v ktorom na ploche ani nie sedemdesiat minút bravúrne zhrnul celú tú absurdnosť, plochosť a zlovoľnosť vtedajšieho režimu. Film však nezakázali paradoxne kvôli tomu, ale pre to, že sa vtedajší prezident Antonín Novotný našiel v postave hostiteľa. O filme sa dokonca vtedy diskutovalo i v parlamente a Janovi Němcovi priniesol nedlho na to zákaz umeleckej činnosti.
Čítajte viac - Filmy, ktoré vo svete dostali stopku: Máte šťastie, že ste práve tieto videli
Každý den odvahu (1964)
Režisér Evald Schorm patril medzi tých, ktorí sa vo svojich filmov nebál kritizovať vládnuci režim a vyslúžil si tým zákaz umeleckej činnosti na dlhé roky. Vo svojom azda najkritickejšom filme Každý den odvahu zobrazil mladého robotníka, inklinujúceho k režimu, ktorý si postupne uvedomuje, že všetko to, čo vidí je len pozlátko, za ktorým sa ukrýva krutá životná realita.
Ať žije republika (1965)
Vojnová dráma Karla Kachyňu, ktorá rozpráva o konci druhej svetovej vojny očami malého chlapca by zrejme bola vládnucou triedou prijímaná kladne (predsa len zobrazovala nacistických vojakov ako zlo), nebyť toho, že Kachyňa v ňom vykreslil ruských vojakov nie ako osloboditeľov, ale ako zrovnateľné zlo s tými nemeckými. Nečudo, že film bol ihneď po premietnutí na moskovskom festivale zakázaný.
Spalovač mtvol (1968)
Film kežmarského rodáka Juraja Herza sa síce dotýkal kolaborantov s nacizmom, no podobne ako v prípade Sedmokrások bol utajenou obžalobou režimu, ktorý stvoril svet plný strachu, v ktorom aj tí dobrí a vzorní (ako bol zamestnanec pražského krematória Karel Kopfrkingl v bravúrnom podaní Rudolfa Hrušínského) môžu stať tými najhoršími.
Sedmokrásky (1966)
Sedmokrásky neboli až tak jasnou obžalobou voči vládnucemu režimu, no i tak cenzori rozpoznali, v čom predstavujú hrozbu. Hlavné hrdinky filmu Věry Chytilovej totiž nazerali na svet ako na niečo skazené, morálne i spoločensky a tak sa rozhodli, že budú skazené aj oni. To sa komunistom nepáčilo – oni chceli poslušných ľudí vo svete, ktorý bol aspoň naoko idylicky krásny a harmonický.
Ucho (1970)
Azda najslávnejší zo všetkých trezorových filmov, v ktorom sa objavila dvojica Jiřina Bohdalová a Radoslav Brzobohatý v úlohe manželov. Tí, napriek tomu, že boli lojálni voči režimu, Štátna bezpečnosť ich aj tak odpočúvala podľa vzoru „dôveruj, ale preveruj!“ Ucho sa smelo začať premietať až po roku 1989 a tridsať rokov po poslednej klapke ho na filmovom festivale v Cannes nominovali na Zlatú palmu.
