Woody Allen vtedy a dnes: Génius, ktorý za sebou zanechal nezmazateľnú stopu

20.02.2018ZaujímavostiWoody Allen je nesporne jedným z režisérov, ktorých rukopis spoznáte na sto honov. Začínal ako skvelý komik a svoje stand-upy aplikoval v ranej tvorbe aj do svojich filmov. Hneď na začiatku sa zlomovými dielami zapísal do povedomia divákov a jeho úroveň i charakteristické črty je dnes ťažké prekonať.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Intelektuál, ktorý si robí z intelektuálov srandu, dokáže rozobrať svoje vnútro na najmenšie kúsky a nehanbí sa za to. Aj taký je Woody Allen. Už viac než 50 rokov ponúka rok čo rok nový scenár a aj keď jeho filmy dnes už strácajú svoj šmrnc, skalní fanúšikovia si v nich stále nájdu to svoje. Vyzerá to tak, že A Rainy Day In New York sa stane jeho posledným filmom a Woody zavesí svoju bohatú, jedinečnú a geniálnu kariéru na klinec. Jedno je isté. Vo svete filmu zanechal jedinečnú stopu.


Mohlo by vás zaujímať: Introverti, šialenci, utiahnutí čudáci, no geniálni režiséri: Spoza kamery menia svet!


Raketový vzostup (1965 - 1980)

Začiatky kariéry Woodyho Allena sú späté s jeho stand-upovými časmi. Od roku 1960 totiž pôsobil ako komik a mnohé námety sa premietli aj do jeho skorej tvorby. Napriek tomu, že boli jeho vystúpenia skvelé, úprimné satiry, ktoré drsne odrážali vtedajšiu morálku v spoločnosti, Allen na pódiu trpel. Po jeho predstaveniach často vravieval, že bolo preňho hrozné vystupovať sám pred vypredanou sálou. 

Jeho prvým skutočným režijným aj scenáristickým debutom bol film z roku 1969 Vezmi peniaze a zmizni. Práve filmy z jeho skorej tvorby definovali to, kým je Woody Allen dnes. Čerpal zo svojich vzorov Ingmara Bergmana či Frederica Felliniho, ale i z vlastných skúseností a podvedomia, keďže sám roky navštevuje psychológa rovnako, ako väčšina jeho postáv. Gagy z pódia sa objavili najmä v satirických komédiách Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o sexe (ale báli ste sa spýtať) (1972), Spáč (1973), v ktorom citoval známych komikov a napodobňoval fyzicky náročné gagy či Láska a smrť (1975).

Zlomové diela

Do roku 1980 však vznikli tri snímky, ktoré definovali jeho tvorbu. Annie Hall (1977) je dodnes považovaný za jeden z jeho najlepších filmov. Tu sa objavila aj jeho silná autorská trojosobnosť. Väčšinou si totiž filmy sám režíroval, napísal a zahral si v nich hlavnú úlohu. Niektorí to môžu považovať za narcizmus, no v jeho prípade je táto trojkombinácia naozaj nenútená a nedoceniteľná. Sila Woodyho Allena je však práve v jeho slove. Vypracované dialógy ponúkajú sieť jeho myšlienkových pochodov, znalostí a formuje v nich svoje postavy do dokonalosti. Nasledovali Interiéry (1978), psychologická dráma o rozpade jednej rodiny. Aj tu však dokázal zašifrovať komicky ladené prvky.

Vrcholom jeho začiatkov bola dodnes ospevovaná čierno-biela pocta Manhattanu a mestu New York Manhattan (1979). V plnej sile ukázal majstrovstvo scenáristiky a žáner romantickej komédie povýšil na intelektuálnu zábavu s často prekvapivým koncom. Práve tu najviac opisuje život newyorských intelektuálov a umelcov, ktorý je miestami tak absurdný a paradoxný, ako je často aj naše podvedomie. V b-čkovom filme či slovenskej evitovke by takéto situácie vyzneli ako klišé napriek tomu, že sa reálne stávajú. Allen však dokázal odzrkadliť absurdnosť situácií presne tak, ako sa dejú v reálnych ľúbostných vzťahoch a našich životoch. 

Dni plné neuróz (1980 - 2000)

Na začiatku 80. rokov už bol Woody Allen známou a jasne zadefinovanou postavou vo svete kinematografie. Dokázal si vytvoriť nezmazateľnú značku a v 80. a 90. rokoch chrlil jeden film za druhým. Kým doteraz bola jeho múzou Diane Keaton, v týchto rokoch objavil Miu Farrow, ktorá bola dlhé roky jeho partnerkou. Vo väčšine filmov z tohto obdobia hrala hlavnú úlohu. Nezanevrel ani na Keaton, o ktorej si dodnes myslí, že bola jednou z najlepších ženských komičiek, aké stretol. V jeho dielach sa čoraz viac rozoberajú neurózy, existenčné problémy, fóbie, Boh, filozofia vzťahov či smrť. 

Jedným z najvýraznejších filmov je dokumentárne točená snímka Zelig o mužovi chameleónovi. Príbeh o Leonardovi Zeligovi, ktorý chcel zúfalo zapadnúť do spoločnosti, no bál sa prejaviť svoju osobnosť. Preto sa všetkému a všetkým prispôsoboval. Nadčasová téma, ktorá nestratila svoju aktuálnosť ani dnes, práve naopak. Získala na aktuálnosti ešte viac. Ďalšími významnými a smerodajnými dielami sa stali Hana a jej sestry (1986), September (1987) či Iná žena (1988), Manželia a manželky (1992). Ide síce o psychologické vzťahové drámy, no Allen ani tu nezabúda na komický, i keď filozofický podtón. Vo filme Tiene a hmla z roku 1991 vzdáva poctu Fritzovi Langovi, G. W. Pabstovi a ďalším, všeobecne vzdáva hold celému nemeckému expresionizmu.

Jedným z jeho pamätných diel je snímka Pozor na Harryho (1997), v ktorej sa miesi geniálny námet, absurdita, humor, dráma, skvelý scenár i herecké výkony. Práve tu Allen rozoberá svoje fóbie, naráža na problematiku vzťahov vo svojej rodine, ktoré sú späté aj so židovským náboženstvom. Málokto dokáže soj život premietnuť na filmové plátna tak humorne a odľahčene ako Allen. Ku koncu 90 rokov sa Woody Allen venuje aj ľahšiemu a menej vážnemu žánru ako napríklad vo filme Mocná Afrodita (1995) či v muzikále Všetci hovoria: Milujem ťa (1996). 

Nové tisícročie s mladou generáciou (2000 - súčasnosť)

V novom tisícročí dostala v Allenových filmoch priestor mladšia generácia ako Christina Ricci, Jason Biggs, Scarlett Johansson, Evan Rachel Wood a ďalší. Nezostal nič dlžný svojej povesti a rok čo rok chrlil nové filmy. Do jeho tvorby sa okrem mladej generácie akoby vniesol aj mladší, vynovený, aj keď možno komerčnejší duch. Jeho filmy sa postupom času začali podobať klasickej hollywoodskej produkcii, no scenárom a námetmi si stále držal svoju úroveň. Napriek tomu bolo s postupom času cítiť, že v niektorých dielach mu chýba allenovský šmrnc. 

Do roku 2010 sa v jeho tvorbe objavil trošku netradičný, no originálny Match Point (2005) v hlavnej úlohe s jeho novou múzou Scarlett Johansson, ktorý sa natáčal v Anglicku. New York tak tento raz ostal bokom. Johansson dostala priestor v ďalších dvoch filmoch -  v snímke Scoop (2006) po boku Hugha Jackmana a v španielskej čerešničke Vicky Cristina Barcelona (2008), ktorá jej kolegyni Penelope Cruz vyniesla Oscara za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. V tejto snímke sa opäť vracia k starým dobrým vzťahovým patáliám.

Štandardné chuťovky

Návrat ku koreňom bol viditeľný aj vo filme Užívaj si, ako sa dá z roku 2009, kde si hlavnú úlohu zahral Larry Davis, ktorý však všetkými atribútmi spĺňal allenovský prototyp. V úlohe naivného dievčatka sa objavila Evan Rachel Wood. Menší prešľap zavŕšilo prvé desaťročie milénia a ďalšia romantická komédia s Anthonym Hopkinsom. 

Druhá dekáda síce začala skvostom Polnoc v Paríži (2011) a oscarovými Jasmíninými slzami (2013), no zvyšné snímky svojou úrovňou trochu klesli, aj keď si stále zachovávajú štandard. Po päťdesiatich rokoch jeho kariéry vo filme však nie je čo kritizovať. Je jasné, že v najnovších snímkach sa často opakujú motívy či charaktery, napriek tomu však Woody Allen každý rok napíše nový scenár a aj keď je podobný s jeho ostatnými filmami, stále v ňom fanúšikovia dokážu nájsť moment, ktorý ich dokáže zaujať.

V najnovšom filme Koleso zázrakov zrejme chcela Kate Winslet zopakovať brilantný výkon Cate Blanchett v neurotickej dráme Jasmínine slzy. Išlo o dôstojný pokus, no na Oscara tomu chýbala tá správna neurotická iskra. Koleso zázrakov však ponúklo opäť nadčasovú tému psychológie vzťahov v novom šate. Nie nadarmo patrí Allenovi titul jedného z najlepších režisérov svetovej kinematografie.

Autor: © Zoznam/AMaj

Foto: SITA, Youtube

Tagy: Woody Allen

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov