ROZHOVOR s režisérkou filmu Skutok sa stal: Nečakala som, že to bude takto aktuálne, vražda všetkými otriasla

11.10.2019ZaujímavostiRežisérka Barbora Berezňáková pred pár týždňami predstavila svoj celovečerný debut Skutok sa stal. V rozhovore pre Telkáč uviedla, že nečakala, čo sa na Slovensku stane, keď dokument začala natáčať. Dotkla sa pálčivej témy únosu syna prezidenta Michala Kováča a rozprávala sa s kľúčovými aktérmi. Prehovorila o prvom stretnutí s Fegyveresom, o Petrovi Tóthovi, o filmovom odkaze i o tom, aká je táto téma stále aktuálna.
Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Skutok sa stal režisérky Barbory Berezňákovej podáva správu o stave našej krajiny cez životný príbeh a vzťah troch kamarátov – Oskara Fegyveresa, Róberta Remiáša a Petra Tótha. Autorka skončila štúdium na VŠMU v Bratislave, New York Film Academy v USA a na Bellas Artes vo Valencii. Odvtedy sa venuje tvorbe krátkych dokumentov alebo videoanimácií. Medzi jej tvorbu patrí aj filmový interaktívny projekt Spýtaj sa vašich. Jej film si môžete pozrieť v rámci filmového festivalu Jeden svet. 

Kedy sa zrodila myšlienka, že natočíte takýto dokument?

Bolo to zhruba pred piatimi rokmi, keď som bývala v USA, keď som si prečítala nejaké fakty a články k téme a začala som po kauze pátrať.

Spomínali ste, že pôvodne nemalo ísť o dokumentárny film, mal to byť profil.

Áno. Ja som na začiatku netušila, čo z toho bude. Myslela som, že k tomu napíšem texty, scenár k hranému filmu. No potom v priebehu rešerše a zisťovania okolností a faktov mi prišla realita oveľa zaujímavejšia než nejaká fabulácia.

Na začiatku ste to chceli postaviť iba na Oskarovi Fegyveresovi alebo ste si to rozvrhli tak, že tam budú aj ostatní aktéri?

V prvom rade ma zaujímal Oskar ako človek a to, čo prežil. V priebehu prieskumu témy som zistila, že ak by som chcela vytvárať jeho psychologický profil, tak k tomu potrebujem nevyhnutne aj ten príbeh. Ten ma zaujímal tým, aký bol dramatický a absurdný a rozhodla som sa film rozšíriť.

Ako ste sa dostali k Fegyveresovi? V dokumente si tykáte, takže ste sa zrejme spoznali predtým alebo počas natáčania dokumentu.

Spoznali sme sa tak, že som ho chcela nájsť v rámci rešerše. Vedela som, že niekde žije, ale nefungovali žiadne adresy ani telefónne čísla. Nevedela som sa k nemu dopátrať. Pôvodne som od neho chcela len nejaké informácie. No keď som ho stretla, bolo to tak silné a nesmierne zaujímavé. V tom čase nedával žiadne rozhovory, preto som si povedala, že toto bude dokument. Pre mňa nie je dôležité stanovenie formy. Pre mňa forma vyplýva vždy z toho obsahu, keď sa o nejakú tému začnem zaujímať.

Ako na vás pôsobil? Z toho, ako vystupoval v dokumente, sa dá povedať, že bol smutný. Napriek tomu, že tie udalosti sa stali pred vyše dvadsiatimi rokmi, bolo vidno, že ho to stále trápi.

Pôsobil na mňa tak, že nemal svoj život úplne pod kontrolou a že mu do neho zasiahli okolnosti, ktoré nemohol predvídať. Prišlo mi to zaujímavé. Môže sa to stať, samozrejme, v iných súvislostiach, každému, že niečo urobí a nevie, aké to ma dôsledky. Ovplyvní mu to celý život. Vnímala som ho ako individualistického hrdinu, ale aj ten obraz sa postupne menil. Začínal byť čoraz viac plastický, nielen čiernobiely.

Vy ste s ním v dokumente robili menšiu anketu v uliciach Bratislavy. Niektorí si na tie udalosti spomenuli, niektorí nie a niektorí nad tým mávli rukou. Fegyveres vyzeral, že ho to stále trápi, že aj po takom čase si niektorí myslia, že to boli len „nejakí mafiáni“. Povedal vám, mimo kamier, či ho to zasiahlo?

Ja som sa rozhodla túto situáciu spraviť tak, aby to nebola len obyčajná anketa. Sám Oskar sa pýtal ľudí na seba samého. A teda nesledujeme len odpovede tých ľudí, to nie je dôležité. Dôležité v tej situácii je to, že on v priamom prenose počúva názory na seba samého a svoje konanie. To je zaujímavý moment v ankete, ukazuje to jeho prežívanie a charakter.

A zarmútilo ho, že to tak stále niektorí vnímajú?

Vidno to v tom dokumente, ako reagoval.

Aké bolo vaše prvé stretnutie? Ako dlho vám trvalo, kým ste sa k nemu vôbec dostali?

Hľadala som ho niekoľko mesiacov. Nakoniec sme sa stretli. On sa ani nechcel stretnúť v meste, aby ho nikto nevidel a nespoznal. Bol veľmi opatrný. Stretli sme sa na konci Petržalky za Tescom na parkovisku, kde ma vyzdvihol. Odviezol ma niekam do Maďarska, nevedela som kam. Sedeli sme v aute na pumpe, fajčili a rozprávali sa. Stretnutie trvalo niekoľko hodín. Bol to veľmi dlhý a silný rozhovor. Oskar sa rozplakal, mala som pocit, že sa mal potrebu vyrozprávať.

Okrem pána Fegyveresa rozoberáte v dokumente sčasti aj Petra Tótha i Roberta Remiáša. Matka Roberta Remiáša je však v dokumente zobrazená najmä prostredníctvom archívnych záberov. Nechceli ste jej dať viac priestoru?

Natáčala som aj s ňou, veľakrát som sa s ňou stretávala a veľa som sa s ňou o tom rozprávala. Výsledok vo filme je však taký, aký som sa rozhodla, že má byť.

Čo sa týka Tótha, vyzeral, že mu nerobí problém komunikovať...

... nie, nerobil žiadny problém.

Od začiatku bol ochotný spolupracovať na dokumente?

Áno. Peter Tóth bol veľmi ochotný, veľmi nápomocný a otvorený. V podstate veľmi príjemný.

V rámci toho, čo sa dnes deje a ako ho vnímajú ľudia, že sa s Kočnerom pozná dlhé roky, tak nemá veľmi dôveryhodnú povesť. Veci, ktoré hovoril v dokumente, myslel podľa vás úprimne?

Určite mi hovoril pravdu. Treba rozlišovať dve veci. Jedna vec je, či je človek v trestnoprávnom procese za niečo zodpovedný alebo stíhateľný. O tom rozhodujú súdy a dúfajme, že všetky veci sa vyriešia tak, ako káže spravodlivosť. Druhá vec je, aký je to človek, jeho osobnostný prejav alebo nátura. Stretla som veľa ľudí, ktorý o Petrovi Tóthovi hovorili ako o príjemnom a sympatickom chalanovi, boli to jeho bývalí kolegovia alebo spolužiaci. Myslím si, že predstavovať si ľudí, ktorí potenciálne páchajú nejakú trestnú činnosť ako zlosynov, ktorí majú zlú náladu alebo sú hlúpi... To je veľmi skreslené a nezrelé, rozprávkové videnie.

Bolo niečo s čím mal problém, niečo, čo nechcel, aby sa objavilo v dokumente?

Na všetko, čo som sa ho pýtala, odpovedal tak, ako chcel. Paradoxne ho teraz vnímame v kontexte Kočnera, ktorý ak niečo spáchal a je vinný, má byť právoplatne potrestaný. Na toto však nie som ja kompetentná. Veci, ktoré mi Tóth hovoril, mi povedali a potvrdili aj z iných zdrojov. Myslím si, že mi nemal dôvod klamať. 

Vy ste točili dokument v čase, kedy ešte nikto netušil, že dôjde k brutálnej vražde novinára a jeho snúbenice.

Ja som točila hlavnú časť ešte predtým, než boli zrušené amnestie. Vôbec som netušila, že to bude takto aktuálne.

Ale časť dokumentu bola točená aj po vražde.

Po vražde sme boli hlavne v strižni.

Čiže ste už nič nedotáčali. Hlavná verzia bola hotová.

Možno ešte jeden dva dni som dotáčala nejaké dokrútky, ale iba málo. S Petrom Tóthom som niečo dotáčala.

Nerozmýšľali ste, že by ste do dokumentu pridali aj niečo, čo sa týka vraždy? Prípadne, že by bol dokument dlhší.

Nie. Dokument som urobila tak, ako to bolo podľa mňa najlepšie. Ďalší príbeh s Jánom Kuciakom a s Kočnerom je tak zložitý, že by som nechcela do dokumentu povrchne pridať súvislosti, ktoré by nešli do hĺbky.

A plánujete nejaké pokračovanie, venovať sa prípadu o Kuciakovi? V jednej z posledných scén ste na pozadí kvázi dokumentu o púpavách ukázali zábery z čias Mečiara, ale aj z čias súčasnosti, vytvorila sa tým akási paralela.

Nie, zatiaľ nie.

Na konci dokumentu je v niektorých scénach aj Kočner. Keď ste sa dozvedeli o vražde a o všetkých veciach, ktoré vyplávali na povrch. Ako to na vás pôsobilo? Rozoberali ste jednu zložitú tému a potom sa stala táto tragédia.

Mala som pocit, že keď večer odchádzame zo strižne a ja si otvorím noviny, tak sledujem dvojku môjho filmu. Bolo to absurdné.

Boli nejaké scény, ktoré ste nepoužili, resp. ktoré niekto nechcel, aby sa do dokumentu dostali?

Nie. Tento film bol v mojej réžii. Ja som rozhodovala, čo tam má alebo nemá byť.

Prečo si myslíte, že pre generáciu dnešných tridsiatnikov, je to stále aktuálne a stále tieto témy rezonujú v spoločnosti?

Pretože nie sú vyriešené a čo nie je vyriešené, nedá sa len tak zamiesť pod koberec. Sú to traumy, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú mentálnu výbavu našej krajiny. Keď sa nastaví vo vysokej politike precedens, že skutok sa nestal a prekryje sa to a nevyrieši, ako majú ľudia veriť v krajinu, kde žijú? V prvom rade to vyprovokovalo takú apatiu, a rozhorčenie, že sa na to nedá zabudnúť.

Ale aj dnes vidíme, aj v prípade vraždy, že to tak stále je. Máme jednu veľkú nedoriešenú vec a stala sa ďalšia, o ktorej ešte nevieme, dokedy sa bude ťahať.

Tieto veci sa stále vo väčšej alebo menšej miere dejú. Ono to trvá. Ja chcem veriť aj polícii aj vyšetrovacím orgánom, že vražda Jána Kuciaka sa vyšetrí. Musí sa vyšetriť, inak to nejde.

Chceli ste mať v dokumente niekoho, s kým sa vám nepodarilo skontaktovať?

Chcela som tam Michala Kováča mladšieho.

Nepodarilo sa vám s ním spojiť?

Nie.

Na začiatku aj na konci sa objavuje herec Tibor Vokoun. Hovorí o súvislostiach. Mal predstavovať niekoho konkrétneho, kto v tom dokumente nebol? Na konci totiž povedal, že toto tam nedávajte, nájdite si na to herca. Mala som pocit, ako keby na niekoho odkazoval.

Áno. Toto vychádza z reálnej situácie, ktorú som zažila. On kombinuje rozprávača a nejakých ľudí, ktorí nechceli niektoré veci dať do dokumentu, lebo ich nemajú ako dokázať.

Takže to bolo spojenie viacerých osôb, nebol to nikto konkrétny.

Áno.

Keď ste začali natáčať tento dokument, netušili ste, ako sa vyvinie situácia na Slovensku. Nebáli ste sa potom, že ste zabŕdli do citlivej témy ako je únos Michala Kováča ml.?

Báť čoho?

No po vražde tu začala vládnuť atmosféra, že aj niektorí novinári začali pochybovať. Mysleli si, že ich sledujú, čo sa potom aj preukázalo. Hovorili ste s Fegyveresom, s Vačokom, s Tóthom... Nebáli ste sa, že vám môže niečo hroziť, alebo by mohol mať niekto problém s tým čo robíte?

Nie, nebála som sa vôbec o seba. Samozrejme, že keď sa stala vražda, bolo to otrasné. Všetci, vrátane mňa, boli otrasení. Nečakala som, že to mohlo dôjsť do takej brutality, že sme stále natoľko málo sofistikovaná spoločnosť, že sa takéto veci dejú. Nebála som sa, ale vtedy to bolo nepríjemné obdobie.

V jednej scéne ste sa Fegyveresa pýtali na okolnosti, za ktorých Fegyveres natočil svoju výpoveď, išiel za Vačokom atď. On sa vás spýtal, koľko máte času, lebo celé to bolo inak. Tuším v dokumente to už rozoberané nebolo. Hovoril vám mimo kamier k tomu niečo?

Tá veta referuje k tomu, že tá jeho výpoveď bola inak. Že to nebolo tak, že on tam išiel, ale že to bol plán a záujem viacerých ľudí, ktorý sa spojil.

Keby ste mali dokument zhrnúť, aký je jeho odkaz pre mladých a novú generáciu?

Že sa to bude šíriť, až kým si to nevyriešime.

Na čom budete v najbližšej dobe pracovať?

V najbližšej dobe budeme dokončovať projekt Spýtaj sa vašich 89, ktorý reflektuje Nežnú revolúciu po tridsiatich rokoch. Premiéra bude v novembri a vysielať to bude RTVS, ktorá je aj partnerom. Špeciálne premietanie bude cez víkend 15. - 17. novembra v galérii LAB v Kunsthalle na Námestí SNP, srdečne pozývam.

Autor: © Zoznam/Adriána Majerčínová

Foto: SITA/Branislav Bibel, Peter Maďar, skutoksastal.sk, Video: YouTube/Film Skutok sa stal

Tagy: Jeden svet Skutok sa stal Barbora Berezňáková

Zdieľaj na FacebookuPošli e-mailomDiskutuj

Viac podobných článkov